Pozrite si
Každá generácia inovácií má svojich víťazov aj porazených. Niektoré produkty však nezlyhajú preto, že by boli technicky slabé. Zlyhajú preto, že prídu v nesprávnom čase, na trh, ktorý na nich ešte nie je pripravený.
V tomto seriáli sa pozrieme na zariadenia a projekty, ktoré mali veľké ambície a často aj víziu, ktorá predbehla realitu. Napriek tomu sa z nich nestali masové hity a skončili na okraji záujmu trhu.
Prvým zariadením, na ktoré sme sa pozreli, boli jedny z prvých smart okuliarov s názvom Google Glass. Druhým príkladom bol Windows Phone od spoločnosti Microsoft a tretím smartfón Essential Phone. Následne to boli 3D televízory, modulárne smartfóny, Kinect, zakrivené televízory, Google Stadia, Blackberry a Google+. Ďalším príkladom sú plazmové televízory.
Obsah pokračuje pod reklamou
Plazmové televízory sa začali výraznejšie presadzovať na prelome tisícročí a svoj vrchol zažili približne medzi rokmi 2005 až 2012. V tom čase predstavovali prémiový segment televízorov a často boli považované za najlepšiu voľbu pre náročných divákov. Do ich vývoja investovali veľké značky ako Panasonic, Samsung či LG.
Technológia plazmového panelu fungovala na princípe malých buniek naplnených plynom, ktoré po elektrickom impulze emitovali svetlo. Každý pixel tak svietil samostatne, čo umožňovalo dosiahnuť veľmi hlbokú čiernu, výborný kontrast a prirodzené farby.
Práve kvalita obrazu bola najväčšou výhodou plazmových televízorov. V porovnaní s vtedajšími LCD panelmi ponúkali lepšie podanie čiernej či širšie pozorovacie uhly. Pre sledovanie filmov a športu išlo o ideálne riešenie.
Napriek tomu mali plazmové televízory aj svoje nevýhody. Boli ťažšie, hrubšie a spotrebovali viac energie než konkurenčné LCD modely. Pri dlhodobom zobrazovaní statického obrazu hrozilo vypaľovanie obrazu, čo mohlo byť problém napríklad pri sledovaní televíznych staníc s logom alebo pri hraní hier.
Výroba plazmových panelov bola zároveň náročnejšia a drahšia. Výsledkom boli vyššie ceny, ktoré obmedzovali ich dostupnosť pre bežných zákazníkov.
Medzitým sa začala rýchlo zlepšovať technológia LCD televízorov. Tie boli tenšie, ľahšie, energeticky úspornejšie a postupne sa zlepšovala aj ich kvalita obrazu. Pre väčšinu používateľov tak predstavovali praktickejšiu voľbu.
Výrobcovia začali postupne presúvať svoje investície práve do LCD a neskôr LED technológií. Marketing sa sústredil na tenké dizajny, nižšiu spotrebu a dostupnejšie ceny, čo ešte viac oslabilo pozíciu plazmových modelov.
Zlom prišiel okolo roku 2013, keď sa viacerí výrobcovia rozhodli ukončiť výrobu plazmových televízorov. Postupne z trhu odišli všetci veľkí hráči.
Z dnešného pohľadu ide o zaujímavý paradox. Plazmové televízory boli v mnohých ohľadoch lepšie než vtedajšie LCD modely, no napriek tomu tento boj o pozíciu na trhu prehrali. Rozhodujúce neboli len parametre obrazu, ale aj praktickosť či cena.
Ich filozofia však úplne nezanikla. Moderné OLED televízory fungujú na podobnom princípe samosvietiacich pixelov a v mnohých smeroch nadväzujú práve na kvalitu obrazu, ktorú plazma ponúkala.
Plazmové televízory tak dnes pôsobia ako technológia, ktorá bola možno príliš dobrá na svoju dobu, no nedokázala sa prispôsobiť požiadavkám trhu.