Pozrite si
Diaľkový prieskum Marsu a ešte vzdialenejších planét je iná liga, ako prieskum Mesiaca. On-line riadenie z pozemského strediska je vďaka časovej odozve prakticky vylúčené, preto musia byť takéto sondy a rovery podstatne „inteligentnejšie“, s vysokou mierou autonómie. Aj v prípade marsovských roverov NASA, z ktorých dnes na našom vesmírnom susedovi operujú dva (Curiosity a Perseverance), však dokážu vedci koordinovať ich akcie a reakcie. Latencia v ráde desiatok minút je síce dôvodom značnej „kostrbatosti“ takéhoto riadenia, ale pri pomalom postupe to funguje.
Komunikácia Zeme s rovermi prebieha cez satelity na obežnej dráhe Marsu, ktoré slúžia ako retranslátory. Ak by však mali skúmať podzemné priestory – jaskyne a lávové tunely, ktorých existencia na Marse je prakticky istá, komunikácia by bola nemožná. Poslať úplne do neznáma robotického prieskumníka v cene mnoho miliónov dolárov predstavuje neúnosné riziko. Navyše, skúmanie jaskynných priestorov je náročná úloha sama o sebe. Speleológovia o tom vedia svoje.
Obsah pokračuje pod reklamou
Zdá sa však, že vedci prišli s riešením. V súčasnosti vyvíja tím University of Arizona pod vedením doc. Wolfganga Finka systém „materského“ roveru, ktorý by doviezol niekoľko menších roverov k vchodu do jaskynného systému. Malé autonómne vozidlá by potom vyrazili preskúmať rôzne pasáže jaskyne. Materská „loď“ by zatiaľ „zakotvila“ pri vchode, aby mala stále spojenie so Zemou.
Aby zostala zachovaná komunikácia s malými prieskumnými rovermi, inšpirovali sa vedci z University of Arizona rozprávkou „O Jankovi a Marienke„, ktorí si značkovali cestu v lese pomocou omrviniek. Každý rover by na svojej prieskumnej trase pravidelne, alebo podľa podmienok terénu zanechával malé bezdrôtové komunikačné uzly ako „omrvinky“. A počas mapovania jaskynného systému by každý mini rover pravidelne komunikoval s materským roverom.
Zdroj: John Fowler/Wikimedia Commons, Mark Tarbell a Wolfgang Fink/University of Arizona
Tieto komunikátory by však neznačkovali cestu ako omrvinky Jankovi a Marienke v temnom lese, ale zaistili by cestu pre rádiové signály. Pretože signál by sa nešíril dobre cez pevnú horninu, preskoval by z jednej „omrvinky“ na ďalšiu. Ich umiestnenie by určil mini rover. Keď zistí, že prijímaný signál slabne, vypustí ďalšiu retranslačnú „omrvinku“.
Signály z malých roverov môžu obsahovať informácie o ich polohe vzhľadom na matku, údaje z palubných kamier, prípadne ďalších senzorov (napríklad z LiDAR-u). Spracovaním informácií zo všetkých „vyslancov“ by materský rover mohol vytvoriť digitálnu mapu jaskynného systému a tú odoslať na Zem.
Prieskumná výprava by bola v súčasnom stave vývoja pre malé rovery sebevražednou misiou. Fungovali by, kým by sa im nevybila batéria, alebo neminuli „omrvinky“, prípadne kým by ich nezastavil terén.
Jeden z prototypov jaskynných roverov
Takáto prieskumná koncepcia by mohla pomôcť objaviť na Marse jaskyne a tunely vhodné na vybudovanie základní pre budúcich astronautov. Vzhľadom na podmienky panujúce na planéte, ako je radiácia, mikrometeority, či prachové búrky, by bolo využitie takýchto podpovrchových priestorov oveľa jednoduchšie, ako budovanie základní na povrchu. Tam by stačilo umiestniť solárne panely, prípadne skleníky.
Vedci z tímu University of Arizona už postavili funkčné rovery vybavené komunikačnou technológiou a pracujú na mechanizme rozmiestňovania „omrviniek“. Ich výskum bol publikovaný publikovaný v časopise Advances in Space Research.