Japonský Šinkansen, priekopník medzi rýchlovlakmi, je tu už 60 rokov

Japonsko sa stalo po druhej svetovej vojne technologickou veľmocou, ktorá „dobyla“ svet nielen svojou elektronikou, ale aj automobilmi alebo motocyklami. Symbolom modernizácie krajiny, ktorej priemysel sa ocitol po 2. svetovej vojne v troskách, sa stali rýchlovlaky Šinkansen. Najrýchlejšia železnica svojej doby začala voziť cestujúcich práve pred 60-timi rokmi, 1. októbra 1964, necelé dva týždne pred začiatkom letných olympijských hier v Tokiu.

Šinkansen je sieť japonských vysokorýchlostných železníc, ktorú dnes tvorí 9 tratí a spája väčšinu významných japonských veľkomiest na ostrovoch Honšú, Kjúšú a Hokkaidó. Najvyššia dosahovaná prevádzková rýchlosť je 320 km/h, na trati Tóhoku. Japonské vlaky Šinkansen jazdia s presnosťou, o akej sa nám môže na Slovensku iba snívať. Odchádzajú na sekundu presne, pričom priemerné ročné meškanie jednej linky je okolo 55 sekúnd.

Slávnostné otvorenie prvej trate Šinkansen medzi Tokiom a Ósakou 1. októbra 1964. 

Názov „šinkansen“ v preklade znamená „nová hlavná trať“. V anglofónnych krajinách sa možno často stretnúť s označením „bullet train“ („vlaková strela“). (Videli ste rovnomenný film s Bradom Pittom?). Formálne sa síce pojem Šinkansen vzťahuje na samotné vysokorýchlostné trate, v praxi ale označuje aj vlaky, ktoré po nich jazdia. Japonsko v súčasnosti pretína takmer 3 200 kilometrov vysokorýchlostných tratí, po ktorých jazdia vlaky preslávené svojou spoľahlivosťou a presnosťou.

V rokoch tesne pred pandémiou covidu využilo ročne služby japonskej vysokorýchlostnej železnice vyše 400 miliónov pasažierov.

Od 2. svetovej vojny po olympiádu Tokio 1964

Plány na vybudovanie novej železničnej siete mali Japonci už počas druhej svetovej vojny, keď mienili dokonca postaviť podmorský tunel do Kórey. Vojenská porážka však tieto plány zmarila na dlhé roky. Projektovanie znovu začalo v polovici 50. rokov, keď sa na hrane kapacít ocitla hlavná železničná trasa z Tokia do Ósaky. Japonské trate navyše používali úzky rozchod 1067 milimetrov, na ktorom nemôžu vlaky jazdiť príliš rýchlo, aj keď rekord 145 km/h zas nebol na tie časy zlý.

Šinkansen séria 0 v roku 2008

Pre nové vysokorýchlostné koridory, oddelené od existujúcich tratí, zvolili japonskí projektanti štandardný železničný rozchod 1435 milimetrov. Koncom roku 1958 vláda budovanie vysokorýchlostnej železnice schválila a v apríli 1959 sa začalo stavať.

Ako to už pri veľkých projektoch chodí (na Slovensku aj pri malých), ani pri stavbe japonskej vysokorýchlostnej železnice sa nepodarilo dodržať rozpočet a prvá linka Šinkansenu nakoniec stála dvojnásobok plánovaných nákladov. Kvôli tomu rok pred dokončením projektu rezignoval „otec Šinkansenu“ Šindži Sogó, šéf japonských železníc. Nakoniec sa však dočkal pocty, keď mu v roku 1965 cisár Hirohito za zásluhy udelil najvyšší stupeň Rádu posvätného pokladu.

Japonskú vysokorýchlostnú železnicu sa napokon podarilo dokončiť včas a trať medzi dvoma najväčšími mestami krajiny – Tokiom a Ósakou sa stala v roku 1964 výkladnou skriňou úspechov japonského priemyslu. Počas letných olympijských hier v Tokiu v roku 1964 bolo spustenie trate ideálnou propagačnou akciou krajiny. Išlo pritom o extrémne náročné inžinierske dielo, keďže na trase bolo nutné postaviť 66 tunelov a 96 mostov.

Trať Šinkansen výrazne zrýchlila cestovanie, keď sa cesta z Tokia do Ósaky skrátila zo 6 hodín a 40 minút na 4 hodiny. Rok po zahájení prevádzky sa podarilo dostať cestovný čas na tri hodiny a desať minút a dnes vlaky Šinkansen prekonajú 514 kilometrov medzi oboma metropolami za menej ako dve a pol hodiny.

Rýchlo aj bez „hyperloopu“

Prvým typov vlakov Šinkansen boli súpravy Šinkansen série 0, ktoré začínali prevádzku na vysokorýchlostnej trati Tōkaidō Shinkansen medzi Tokiom a Ósakou v roku 1964. Do roku 1986 dosahovali maximálnu rýchlosť 210 km/h a od roku 1986 do roku 2008, kedy boli z prevádzky vyradené, mali maximálku 220 km/h. Spočiatku mali súpravy 12 vozňov, niektoré boli neskôr predĺžené až na 16 vozňov. V posledných rokoch prevádzky série 0 sa objavili aj jednotky zložené zo šiestich alebo štyroch vozňov.

V súčasnosti jazdí na tratiach Šinkansen niekoľko novších typov vlakových súprav. V roku 2020 uviedla spoločnosť Central Japan Railway do komerčnej prevádzky novú verziu vlakovej „strely“ N700S na trati Tokaido Shinkansen medzi Tokiom a stanicou Shin-Osaka. Kompletne inovovaný elektrický rýchlovlak môže jazdiť rýchlosťou až 360 kilometrov, ale jeho prevádzková rýchlosť je obmedzená „len“ na 285 kilometrov za hodinu.

Na prvú vysokorýchlostnú trať rýchlo nadviazali ďalšie. Sieť tratí postupne prepojila väčšinu dôležitých miest na ostrovoch Honšú a Kjúšú a v marci 2016 pribudlo tunelové prepojenie na ostrov Hokkaidó na severe krajiny. Na deviatich tratiach, ktoré majú celkovú dĺžku cez 3000 kilometrov, jazdia teraz vlaky rýchlosťou takmer 300 kilometrov za hodinu. Sieť japonských šinkansenov prepravovala najviac cestujúcich ročne v globálnom porovnaní až do roku 2011.

Vtedy žezlo prevzala Čína, kde sa prvý úsek vysokorýchlostných tratí otvoril až v roku 2008. V Číne je dnes aj najviac vysokorýchlostných tratí, zhruba 40 500 kilometrov, pričom ďalších 13 000 kilometrov je vo výstavbe. Súčasné vlaky na trati Peking-Šanghaj majú maximálnu prevádzkovú rýchlosť 350 km/h, ale Čína plánuje aj trate pre vlaky s magnetickou levitáciou (maglev), ktoré budú schopné presiahnuť rýchlosť 600 km/h.

Aj Japonsko napriek vysokým nákladom plánuje postaviť novú trať pre maglev Chuo Shinkansen, s vlakmi pohybujúcimi sa maximálnou rýchlosťou asi 500 km/h. Prvá fáza projektu, ktorá spojí Tokio a Nagoju, by mala byť dokončená v roku 2027 a mala by skrátiť čas cestovania medzi týmito mestami o polovicu.