Myšlienkou umiestnenia veľkých fotovoltických elektrární na obežnej dráhe Zeme (presnejšie na geosynchrónnej dráhe) sa zaoberajú viaceré štátne inštitúcie, aj súkromníci.
Ak sa vám zdá, že ide o značne šialený nápad, nemýlite sa. Je to šialený nápad. A to napriek niektorým výhodám.
K tým patrí skutočnosť, že vo vesmíre je intenzita slnečného žiarenia až 10x vyššia ako na zemskom povrchu, pretože ho netlmí atmosféra, ani oblačnosť. Takéto solárne panely môžu navyše vyrábať elektrinu prakticky nonstop, ak by takáto elektráreň na GEO vo výške okolo 36 000 km neprechádzala zemským tieňom. Nadšenci tejto koncepcie v tom majú jasno a elektrinu plánujú na Zem dopravovať vo forme mikrovĺn.
Čína, ktorá myšlienku solárnej energetiky na orbite aktívne rozvíja, oznámila plány na vybudovanie obrovskej solárnej vesmírnej elektrárne. Má byť vynášaná na obežnú dráhu kúsok po kúsku pomocou nových opakovane použiteľných ťažkých rakiet. Pole solárnych panelov o dĺžke 1 km má energiu vysielať nepretržite na Zem práve prostredníctvom mikrovĺn. V článku sa neuvádza ďalší rozmer solárneho poľa, preto jeho plocha nie je jasná.
Krajina má s výstavbou megalomanských projektov rozsiahle skúsenosti a nemusíme hovoriť len o historickom Veľkom čínskom múre. Projekt, ktorého komponenty majú dostať na geostacionárnu obežnú dráhu nad Zemou superťažké rakety Dlhý pochod-9 (Long March-9,CZ-9), je nazývaný symbolicky „Ďalší projekt priehrady Tri rokliny nad Zemou“. Priehrada Tri rokliny, ktorá sa nachádza uprostred rieky Jang-c‘-ťiang v strednej Číne, je najväčším vodným dielom na svete a ročne vyrobí 100 miliárd kWh elektriny.
Európska agentúra ESA uvažuje o projekte solárnej elektrárne vo vesmíre s názvom SOLARIS
„Je to neuveriteľný projekt, na ktorý sa môžeme tešiť,“ povedal Long Lehao, hlavný konštruktér čínskych rakiet Dlhý pochod počas októbrovej prednášky organizovanej Čínskou akadémiou vied (CAS), ako uvádza South China Morning Post. Ročný energetický zisk by sa údajne rovnal ekvivalentu energie z ropy vyťaženej za rok na celom svete.
Vedci navrhli množstvo technológií vesmírnej solárnej energie (Space-Based Solar Power, SBSP), ktoré by nepretržite zhromažďovali a prenášali energiu zo slnečného svetla na Zem. Vybudovanie fotovoltického poľa vhodných rozmerov by však vyžadovalo extrémne veľa štartov rakiet, nehovoriac o technických výzvach na montáž jednotlivých komponentov na GEO. Nič také sa doteraz nerobilo a nebude to reálne uskutočniť za pomoci astronautov (radiácia, logistika, náklady), takže úlohu budú musieť splniť roboty.
Predstava solárnej elektrárne na zemskej orbite podľa spoločnosti Space Solar
Na dosiahnutie tejto méty Long a jeho tím pracujú na vývoji opakovane použiteľnej ťažkej rakety Long March-9 (CZ-9), ktorá má mať nosnosť najmenej 150 ton na nízku obežnú dráhu (LEO). Koľko zvládne dopraviť na GEO nie je jasné, ale pôjde pravdepodobne o 1/3 nákladu oproti LEO. Raketa má byť tiež základným nosičom v plánoch Číny vybudovať do roku 2035 medzinárodnú výskumnú základňu na Mesiaci. Osobne sa nazdávam, že tento cieľ, hoci mimoriadne náročný, je jednoduchšie splniteľný, ako spomínané „Tri rokliny vo vesmíre“.
Čína nie je jedinou krajinou, ktorá má plány s budovaním vesmírnych elektrární. Rovnakou myšlienkou sa zaoberajú aj americké spoločnosti Lockheed Martin a Northrop Grumman, britský Space Solar, alebo Európska vesmírna agentúra (ESA) a Japonská vesmírna agentúra (JAXA). Všetky projekty sú však zatiaľ maximálne vo fáze overovania technológií, najčastejšie mikrovlnného prenosu energie na veľkú vzdialenosť. Ten sa však testoval iba na zemi, alebo z nízkej obežnej dráhy, čo je rádovo 1% vzdialenosti oproti GEO.
Projekt elektrárne vo vesmíre má nespočetné technologické aj ekonomické úskalia. V celom energetickom reťazci je okrem transportu, ktorý prinesie straty, aj niekoľko konverzií (svetlo-elektrina, elektrina-mikrovlny, mikrovlny-elektrina), čo sú ďalšie straty. Tým sa značne degraduje výhoda účinnejšej a nepretržitej výroby. Napriek všetkému je projekt solárnej elektrárne na geostacionárnej dráhe o niekoľko rokov pravdepodobne realizovateľný. Astronomické náklady na jeho výstavbu však popierajú zmysel takejto výroby elektrickej energie. Podľa NASA bude takáto vesmírna energia 12x až 80x drahšia, ako elektrina z pozemných obnoviteľných zdrojov. Pri rádovo 30-ročnej životnosti solárnych panelov by sa vložené náklady investorom pravdepodobne nevrátili a dnes takisto nepoznáme prípadné ekologické dopady vysokovýkonných mikrovlnných prenosov na biosféru.