Keď sme nazvali technologickým extrémizmom používanie 10“ hybridného tabletu ako primárneho počítača alebo 6,3“ phabletu ako každodenného spoločníka, ako potom nazvať ročnú prácu s 10“ tabletom, ktorý slúžil ako jediný počítač? Určite to nebola prechádzka ružovou záhradou, niekedy skôr nervy, ale rozhodne niečo také nie je nemožné.
Testovanie tabletu ASUS VivoTab Smart ME400C sa začalo niekedy v júni 2013 a skončilo sa o rok aj niekoľko dní. Nečakaná ponuka testovať moderný PC (a predovšetkým na ňom skúšať Windows 8 aplikácie) ma mimoriadne potešila.
Dovtedy som používal trojročný 10“ netbook ASUS Eee PC 1001P. Tri roky síce nie sú priemerný vek odchodu počítača do dôchodku, ale už v roku 2010 patril hardvér netbooku k úplnému základu (mimochodom, celý stroj vtedy stál iba 270 €) a po troch rokoch bol naozaj súci na odpis. Procesor mal čo robiť aj pri bežnom surfovaní len s pár kartami v prehliadači, pevný disk síce patril medzi najpomalšie, no na čakanie si človek zvykne, ak chce. Keď však začala dochádzať 1 GB RAM-ka, bolo „vymaľované“. I v kombinácii s nenáročným Windowsom XP (nezabudnuteľným to systémom) stačilo v prehliadači Chrome otvoriť štyri stránky naraz (čo je málo, pri písaní článku z viacerých zdrojov bežne potrebujem podstatne viac) a dostupná voľná RAM sa rovnala nule.
Ďalšie aplikačné údaje už bežali na tom ležérnom pevnom disku a kto máte skúsenosti s takouto situáciou, dokážete si predstaviť, čo nasledovalo. Prepnutie karty v prehliadači, prepnutie alebo obyčajné minimalizovanie programu znamenalo trhaný obraz a odozvu asi 30 sekúnd, niekedy aj viac. Na nový počítač som mal presne stanovené požiadavky – výdrž batérie aspoň reálnych 6 hodín (v škole je potrebná), aspoň dvojnásobný procesorový výkon (to bol oproti starému jednojadru najmenší problém), grafický výkon aspoň na najjednoduchšie hry, 2 GB RAM, SSD disk, matný displej, Windows 8. Kľúčovým parametrom bola pre mňa ako študenta cena, ideálne som chcel investovať opäť okolo tých 300 €.
Asi vám je jasné, že takéto požiadavky nebolo možné splniť súčasne, ani dnes sa to ešte celkom nedá – najmä SSD disk a dlhá výdrž sú prémiové parametre. Investovať 500 či dokonca 700 € som však nemohol a ani nechcel a kompromisné riešenia za stále pomerne vysokú cenu mi tiež dvakrát nevoňali. Povedal som si teda, že sa budem radšej ďalej mučiť na tom starom netbooku…
A práve vtedy, úplne nečakane, prišla ponuka na VivoTab Smart. Než stihol tablet prísť aj fyzicky, očakával som skôr jeho hybridnú 11,6“ verziu, takže s podivnej konštrukcie stojanu a Bluetooth klávesnice som bol trochu rozčarovaný. Hneď v prvých dňoch som však objavil aj jej výhody. Oddelenie klávesnice od displeja umožňovalo odsunutie displeja ďalej od seba, čo umožňovalo s prehľadom dodržať minimálnu odporúčanú vzdialenosť pri sledovaní, na čo som si v tej dobe veľmi dával záležať – i keď u 10“ počítača to nie je problém (pri tabletovom, t. j. dotykovom využití naopak).
Pri používaní iba doma bol takýto počítač z istého pohľadu tiež ergonomickejší – tablet som si položil na stôl a klávesnicu zasunul klasicky do šuplíka pre ňu určeného, teda išlo o akýsi miniatúrny stolný počítač. Pri takomto pomenovaní však musím jedným dychom dodať, že VivoTab Smart ako väčšina malých Windows tabletov nemal žiadny obrazový výstup. 10“ displej bol pri školskom a pracovnom využití obmedzujúci, ale ja som bol na taký režim zvyknutý. Možnosť pripojiť väčší monitor by však priniesla naozaj poriadny prírastok hodnoty.
Keď už som zabehol do oblastí konektorov, USB port mal tablet iba jeden. Vlastne ani to nie celkom, išlo totiž o micro verziu. Používanie On the Go bolo teda samozrejmosťou. V mojom prípade bolo ďalšou komplikáciou to, že som bol na internáte nútený využívať káblové internetové pripojenie. Napriek mojim obavám USB sieťová karta za približne 12 € fungovala bez problémov. Akurát pripojenie USB kľúča (u mňa našťastie pomerne zriedkavé) znamenalo bezpečné odstránenie sieťovky, jej odpojenie, pripojenie kľúča, spracovanie dát, bezpečné odstránenie kľúča, fyzické odpojenie, pripojenie sieťovky a chvíľa čakania na obnovenie internetového spojenia.
Aby to nebolo príliš jednoduché, rovnakým konektorom sa VivoTab Smart aj nabíjal. Nemožnosť byť online pri nabíjaní tiež nebola dvakrát príjemná (v krízových situáciách som si načítal potrebné stránky a na chvíľu dal tablet nabíjať – žiaľ 10 W nabíjačka nebola veľmi rýchla), ale vďaka výbornej výdrži batérie takýto problém nastával vždy až večer a väčšou používateľskou zodpovednosťou sa mu dalo vyhnúť.
V každom prípade, hoci som výdrž nikdy presne nemeral, môj starý (a po tejto stránke excelentný) netbook ešte prekonala. Nebyť problému s jediným konektorom, vôbec som sa nemusel zapodievať tým, koľko mám ešte batérie a či vydrží do konca školského či pracovného dňa. Pri tomto všetkom, najmä pri opisovaní negatívnych stránok tabletu, však musíme mať stále na zreteli, že to bol „iba“ tablet, navyše jeden z lacnejších. Výrobca ho zaiste nenavrhoval na také účely, na aké som ho používal ja. Ak ste sa pohrávali alebo sa ešte pohrávate s podobnou myšlienkou, snáď vám moje skúsenosti pomôžu správne sa rozhodnúť.
Aby som sa ešte vrátil ku konštrukcii, pribalený jednoduchý stojan bol samozrejme vítanou (a v praktickom živote aj nevyhnutnou) pomôckou, ale ergonómiu bežného notebooku tomuto tabletu nedodal. Umožňoval totiž iba jednu polohu, čo je dobré nanajvýš na zábavu, ale na prácu v rôznych prostrediach, často zoči-voči priamemu silnému zdroju svetla, nedostatočne málo.
Displej mal samozrejme lesklú povrchovú úpravu. Dobre si spomínam na chvíle, keď som v prednáškovej miestnosti sedel pod lampami v úplne „ideálnom“ uhle a všetko svetlo sa odrážalo do mňa. Maximálny jas situáciu riešil len čiastočne a za cenu zbytočných energetických strát, výborné pozorovacie uhly umožňovali aspoň na niektorých miestach eliminovať odrazy otočením tabletu do strany. Potom to však vyzeralo, akoby som na tablete niečo ukazoval susediacemu študentovi. Na lesklý displej som si veru zvykal ťažko.
S konštrukciou som mal veľké problémy aj na ďalších miestach, i keď opäť musím zdôrazniť, že za to výrobcu ťažko možno viniť – na moje použitie tablet nebol navrhnutý. Vo vlaku, na školských chodbách, v stoji alebo zohnutí sa – teda v situáciách, kde sa bežne notebook používa na kolenách, tablet s oddelenou klávesnicou zlyhával, pretože bolo potrebné jednou rukou držať tablet, druhou klávesnicu a na ovládanie by sa zišla nejaká tretia. Dotykové ovládanie som mimochodom takmer vzdal, Modern UI aplikácií som veľa nevyužíval a v rozhraní Desktop to nebolo dvakrát pohodlné.
Vo vlaku situáciu riešili malé stolíky pri sedadlách (pokiaľ boli voľné – ešteže sa na ne malý tablet s prehľadom zmestil), inak som tablet používal na kolenách, ale v opačnom usporiadaní. Klávesnicu som si dal ďalej od tela a displej bližšie, aby som mohol písať na klávesnici, pretože inak by to kvôli výraznému ohnutiu rúk nebolo možné, aspoň desaťprstovou metódou nie. Takto som zas mal pomerne vtipne ohnutú hlavu, ale čo už. Často som si všímal pohľady spolucestujúcich a cítil som sa tak trochu ako technologický šašo. To by inak nebol zlý pocit, ale v tom to prípade som mal skôr chuť vykričať „ľudia, neblbnite, normálny notebook je stále lepší!“
Na klávesnici sa mi mimochodom písalo veľmi dobre. Zdvih tlačidiel bol asi najnižší, aký som kedy videl, ale zvykol som si rýchlo – samozrejme za cenu problémov pri používaní iného počítača i po návrate späť, ale to nie je veľký problém. Tenkosť a ľahkosť klávesnice, ktoré dodali rovnaké vlastnosti aj celej zostave, boli príjemné, známych niekedy až fascinovali.
Žiaľ horšie to bolo s touchpadom. Nebol síce najmenší (taký Transformer Book T100TA má ešte menší ovládač), ale dostal veľmi podivnú konštrukciu. V rohoch, t. j. tam, kde by ste to najviac čakali, totiž vôbec nereagoval na kliknutia – klikalo sa bližšie k stredu. Na také niečo si čiastočne zvyknete, ale ani po roku vás to úplne neprestane hnevať, najmä pri častom preklikávaní, akým je napríklad proces nahadzovania článku do systému nášho webu.
Myš som však veľa nepoužíval, jednak tu bol problém s USB portom, jednak som sa často pohyboval na cestách a napokon sa snažím vždy sa čo najviac zžiť s touchpadom, aby som ho využíval maximálne efektívne. Myš vždy poruke nie je.
Keďže išlo o Bluetooth klávesnicou, bolo ju potrebné občas microUSB nabíjačkou dobiť (raz za týždeň, ale aj menej často) a „samozrejme“ mala vo zvyku občas vypadávať. Zvyčajne len na pár sekúnd a hneď znova naskočila, nezriedka sa však spojenie nechcelo obnoviť. V takom prípade bolo treba skúšať lietadlový režim, vypínať a zapínať klávesnicu, prípadne reštartovať aj tablet… chyba totiž mohla byť aj v ňom.
Párkrát sa stalo aj to, že pri výpadku spojenia sa akoby zaseklo určité tlačidlo a zostalo stlačené, čo prekážalo aj v reštarte tabletu. Už si ani presne nepamätám, ako som to vtedy riešil – pravdepodobne tvrdým vypnutím tabletu podržaním tlačidla zámku displeja. V každom prípade nič príjemné v čase, keď je potrebné čo najrýchlejšie písať poznámky z prednášky. Ak by ste teda chceli podobný stroj používať v škole či dokonca na prácu, rátajte s nečakanými problémami 🙂
VivoTab mal ešte jeden bug, čiastočne úsmevný. Nebol si schopný zapamätať našu domácu skrytú zabezpečenú Wi-Fi sieť – resp. si ju pamätal, ale nebol schopný automaticky sa na ňu pripojiť. Po každom spustení systému, teda aj niekoľkokrát za deň, bolo potrebné ručne ju pridať i s heslom (mimochodom, často sa prvé pripojenie nepodarilo). Keďže už ale takúto sieť v pamäti mal (hoci sa tak nesprával), musel ju odlíšiť – pridal jej teda na koniec číslo.
V praxi to znamenalo, že po druhom pripojení sa zobrazovala sieť (Názov siete) 1, po druhom (Názov siete) 1 2, po piatom (Názov siete) 1 2 3 4 5 a tak podobne. Opakovaný vtip prestal byť vtipný až po 60-tke, ale predpokladám, že do konca používania už mohol mať tablet v pamäti aj sieť s číslom 300 na konci. Mimochodom, čerstvý VivoTab mal bugov viac, ale výrobca ich vyriešil updatom. Ďalšie chybičky som si „užil“ po neuvážene skorej aktualizácii z Windows 8 na 8.1 hneď v prvý deň jej uvoľnenia, na opravy pri lacnom zariadení treba čakať dva-tri mesiace.
Aby som však iba nenadával. Hardvér tabletu som považoval za výborný, hoci to bola najnižšia ponuka trhu. Oproti starému netbooku je to ako kúpiť si nové auto po 30 rokoch. 2 GB RAM mi nebolo málo nikdy, najmä spočiatku som bol nadšený z odozvy elektronického disku (64 GB kapacita mi stačila s veľkou rezervou), procesor na väčšinu bežných operácií stačil.
VivoTab Smart mal aj fotoaparát, a vôbec nie slabý, ale napriek tomu som ho nepoužíval, jedine ak omylom pri nesprávnom odomykaní displeja. Jednak je to nepraktické a jednak, na veľkom displeji vidíte v tmavších scénach šum oveľa viac ako na mobile (hoci objektívne môže byť kvalita fotografie rovnaká) a toto tiež môže človeka odradiť. Reproduktory tabletu veľmi neoslnili, nemali ani náznaky basov a hrali dosť potichu, aj na pomery 10“ tabletov. Taký ASUS Transformer Book T100TA, nepriamy nástupca, je zas úplne opačný extrém – ten hral nádherne.
Dá sa teda používať nie celkom hybridný tablet ako jediný počítač? Áno, dá sa to. Ale nerobte to. Pokiaľ sa chcete vyhnúť celému radu praktických problémov takéhoto riešenia, treba sa na 10“ tablety pozerať ako na zábavné, nanajvýš záložné počítače na občasné cestovanie. Takýto pohľad by bol napokon určite spravodlivejší aj pre ASUS VivoTab Smart. Našťastie nie sú všetci takí extrémisti ako ja 🙂
Hodnotenie: 4/5
+ viac ako obyčajný tablet, minimalistický počítač s plnohodnotným Windows 8, dlhá výdrž batérie
– iba 1 poloha v stojane, výpadky Bluetooth, chýba obrazový výstup
Za zapožičanie tabletu ďakujeme spoločnosti Intel.
Rozmery 263 x 171 x 9,7 mm, 580 g Displej 10,1“ IPS lesklý (1 366 x 768 px, 155 PPI) Hardvér Intel Atom Z2760 (2 jadrá/4 vlákna, 1,8 GHz, GPU Intel, 32 nm Clover Trail), 2 GB RAM, 64 GB Flash + microSD, Wi-Fi, Bluetooth, microUSB 2.0, stereo reproduktory, 8/2 Mpx fotoaparáty, Li-Pol 25 Wh Softvér Windows 8.1 32-bit
Foto: TECHBOX