Na prvý pohľad to znie ako zaujímavá historická anekdota. Katolícka rehoľná sestra v čiernom habite stojí pri veľkom počítači v čase, keď informatika ešte nemala ani poriadne ustálený slovník a počítače zaberali celé miestnosti.
Lenže príbeh sestry Mary Kenneth Kellerovej nie je milá kuriozita do rubriky „Vedeli ste, že?“. Je to jeden z najlepších dôkazov, že dejiny technológií sa nepísali iba v laboratóriách plných mužov v bielych košeliach.
Obsah pokračuje pod reklamouPozrite si aj ďalšie príbehy úšpešných žien v technologickom svete v našej špeciálnej rubrike.
Ale písali sa aj v školách, ženských kolégiách, rehoľných komunitách a v prednáškových miestnostiach, kde sa niekto tvrdohlavo rozhodol, že počítače nemajú patriť iba armáde, veľkým univerzitám a zopár vyvoleným odborníkom. Sestra Mary Kenneth Kellerová, rodená Evelyn Marie Kellerová, sa narodila 17. decembra 1913 v Clevelande v štáte Ohio.
Evelyn vyrastala v skromnej rodine. Otec John Keller pracoval ako embosser v litografickej výrobe, matka Catherine Sullivan Kellerová bola dcérou írskych prisťahovalcov. Obaja rodičia mali podľa historických záznamov len vzdelanie na úrovni ôsmeho ročníka. V domácnosti vyrastali štyri deti: starší brat Ralph, Evelyn, mladšia sestra Ruth a mladší brat John, známy ako Jack. Rodina sa z Clevelandu neskôr presťahovala do Chicaga, kde Evelyn študovala na katolíckych školách vedených rehoľnými sestrami.
Vyštudovala The Immaculata High School, školu kongregácie Sisters of Charity of the Blessed Virgin Mary, teda BVM. Historická štúdia Headovej a O’Learyovej pritom pripomína aj drobné detaily: mladá Evelyn bola aktívna v školských aktivitách, písala do školských novín, hrala basketbal, na francúzskom rohu aj na husliach. Nebola teda žiadna tichá „matematická myš“ v kúte triedy, ale dievča, ktoré malo energie na rozdávanie.
V roku 1932 vstúpila do kongregácie Sisters of Charity of the Blessed Virgin Mary. O rok neskôr prijala rehoľné meno Mary Kenneth, prvé sľuby zložila v roku 1935 a večné sľuby v roku 1940. Z dnešného pohľadu sa môže zdať zvláštne, že práve rehoľný život bol cestou k vedeckej kariére. Lenže v prvej polovici 20. storočia to pre mnohé ženy dávalo zmysel. Univerzity, výskum a odborné pozície boli často nastavené na mužov, ktorí nemali riešiť starostlivosť o domácnosť a deti. Rehoľné komunity zamerané na vzdelávanie však ženám ponúkali inú infraštruktúru: disciplínu, akademické ambície, sieť škôl, organizačné zázemie a možnosť venovať život učeniu bez toho, aby ich spoločnosť automaticky poslala do jedinej „správnej“ roly. Pri Kellerovej to nebola úniková cesta z reality, ale štartovací blok.
Najprv učila na základných a stredných školách, popri tom však systematicky študovala. V roku 1943 získala na DePaul University v Chicagu bakalársky titul z matematických vied. Po vojne pokračovala ďalej a v roku 1952 dokončila magisterské štúdium matematiky a fyziky. Už tu vidíme pre Kellerovú typický vzorec: nešla po najľahšej ceste. Kombinácia matematiky a fyziky jej dala presne ten typ myslenia, ktorý sa v nasledujúcich rokoch ukázal ako ideálny pre rodiacu sa informatiku. Počítače vtedy ešte neboli spotrebná elektronika, ale nástroje na výpočty, modelovanie, numerickú analýzu, logiku, symbolickú manipuláciu a spracovanie dát.
Zlom v jej kariére prišiel na Dartmouth College. Koncom 50. a začiatkom 60. rokov išlo o prostredie, ktoré bolo z dnešného pohľadu až absurdné: počítače sa mali stať nástrojom budúcnosti, ale prístup k nim bol spoločensky aj inštitucionálne veľmi úzky. Dartmouth v tom čase nemal ženské bakalárske študentky a ženy sa v jeho výpočtovom prostredí objavovali len výnimočne. Kellerová sa dostala na letný program pre stredoškolských učiteľov podporovaný National Science Foundation, kde sa učila používať počítač a písať jednoduché programy. Thomas Kurtz, jeden z hlavných tvorcov jazyka BASIC, neskôr spomínal, že v tomto programe bola jednou z účastníčok.
Často sa pritom píše, že sestra Mary Kenneth Kellerová „spoluvytvorila BASIC“. To znie krásne, no presnejšie je povedať, že bola súčasťou širšieho prostredia okolo ranej počítačovej výučby na Dartmouth College a neskôr sa stala významnou propagátorkou a pedagogičkou BASICu. Oficiálna história Dartmouthu pripisuje vznik BASICu Johnovi G. Kemenymu, Thomasovi E. Kurtzovi a skupine študentov, ktorí spolu budovali time-sharingový systém a nový jazyk určený začiatočníkom. Dartmouth uvádza, že BASIC a time-sharing sa zrodili 1. mája 1964 o štvrtej ráno, keď Kemeny a študentský programátor spustili programy z dvoch terminálov.
Niektoré životopisné zdroje Kellerovej pripisujú prácu na implementácii jadra BASICu, napríklad Vatican Observatory píše, že na workshope v Dartmouth College pracovala s Kemenym a Kurtzom na implementácii BASIC kernel. Na druhej strane, Headová a O’Learyová vo svojej historickej práci uvádzajú aj neskoršiu výpoveď Thomasa Kurtza, podľa ktorej Kellerová „nemala nič spoločné s vytvorením“ samotného jazyka BASIC. Toto nie je detail pre puntičkárov, ale rozdiel medzi poctivou históriou a pekným plagátom na sociálne siete. Kellerovej veľkosť nepotrebuje prikrášlenie. Jej skutočný prínos bol v tom, že pochopila význam prístupného programovania pre vzdelávanie a pomáhala prenášať počítačové myslenie tam, kam by sa inak dostávalo pomaly, draho a s veľkým odporom.
BASIC, teda Beginner’s All-purpose Symbolic Instruction Code, nebol obyčajný nový jazyk v katalógu akademických hračiek. Bol navrhnutý tak, aby sa k programovaniu dostali aj ľudia, ktorí neboli profesionálni matematici. Dartmouth ho opisuje ako jazyk vhodný pre začiatočníkov, ale použiteľný aj pre širšie aplikácie, pričom spolu s time-sharingom otvoril prístup k počítačom študentom a pedagógom. V tejto myšlienke sa Kellerová našla naplno. Pre ňu počítač nebol posvätný stroj v klimatizovanej miestnosti, ku ktorému smie pristúpiť len úzka kasta odborníkov. Bol to nástroj vzdelania. A vzdelanie, ako dobre vieme, má nepríjemnú vlastnosť: keď ho dáte širšiemu počtu ľudí, elity z toho bývajú nervózne.
V roku 1965 obhájila na University of Wisconsin–Madison dizertačnú prácu s názvom Inductive Inference on Computer Generated Patterns. Jej školiteľom bol Preston C. Hammer. Technicky išlo o prácu, ktorá skúmala mechanizáciu induktívnej inferencie, teda schopnosť odvodiť všeobecnejší vzor z poskytnutých príkladov. Prakticky to znamenalo, že Kellerová sa nezaoberala počítačom iba ako rýchlou kalkulačkou, ale ako strojom schopným pracovať so symbolmi, vzormi a logickými štruktúrami. V práci používala FORTRAN a skúmala okrem iného úlohy spojené s odvodením n-tého výrazu v rade či derivácií podľa predchádzajúcich príkladov. Vyššie spomínané autorky historickej štúdie ju preto označujú za skorú obhajkyňu učenia z príkladov v umelej inteligencii.
Z dnešného pohľadu je to veľmi zaujímavé. Keď dnes hovoríme o umelej inteligencii, strojovom učení a modeloch, ktoré hľadajú vzory v dátach, tvárime sa, že celé odvetvie vyskočilo z dátových centier niekedy medzi smartfónom a ChatGPT. Kellerová však už v polovici 60. rokov uvažovala o počítačoch ako o strojoch, ktoré môžu pomáhať simulovať kognitívne procesy! V jednom z jej známych výrokov vraj hovorila, že „po prvýkrát môžeme mechanicky simulovať kognitívny proces“ a že môžeme robiť štúdie v umelej inteligencii. To pritom povedala v čase, keď bežný človek nevidel počítač ani z diaľky a keď vstupom do výpočtového sveta boli často papierové pásky, dierne štítky a nekonečná trpezlivosť.
Po doktoráte neurobila to, čo by možno urobil niekto, kto chce zbierať prestíž ako známky do albumu. Nešla budovať kariéru na najväčšiu výskumnú univerzitu. Vrátila sa do prostredia, ktoré považovala za dôležité: na Clarke College v Dubuque v Iowe, dnešnú Clarke University. Bola to katolícka vysoká škola s historicky ženským zázemím, ktorú založila kongregácia BVM. Práve tam Kellerová v roku 1965 vybudovala program počítačových vied, jeden z najskorších svojho druhu na menšej vysokej škole v USA. Clarke University dnes pripomína, že Kellerová tým priniesla do odboru nové a rozmanitejšie pohľady v čase, keď boli technologické kariéry pre ženy často zatvorené.
Na Clarke College začínala prakticky ako jednočlenné oddelenie počítačových vied. V roku 1965 spustila trojkreditový úvodný kurz a vytvorila vedľajšiu špecializáciu z informatiky, čím sa Clarke podľa historickej práce stala prvou súkromnou vysokou školou v Iowe s takýmto programom. Z dnešného pohľadu to môže znieť sucho, ale v praxi to znamenalo, že študentky menšej školy na americkom Stredozápade sa dostali k výpočtovej technike v čase, keď mnohé veľké inštitúcie ešte len rozmýšľali, či to celé nie je drahá móda pre pár zasvätených.
Technické podmienky pritom neboli práve rozprávkové. Pred príchodom väčšieho systému mala škola k dispozícii Bi-Tran Six, stolový počítač so 128 slovami po 6 bitoch, viditeľnými doskami plošných spojov a programovaním v assembleri. Neskôr pribudol IBM 1130 s pamäťou 8K, najprv s papierovou páskou, potom s diernymi štítkami. V roku 1977 Kellerová nahradila IBM 1130 starším IBM 360-40 s 256K pamäťou, ktorý dokázal obslúžiť 31 interaktívnych terminálov. Áno, dnes má viac výpočtového výkonu aj lacná smart zubná kefka, ale vtedy to bola infraštruktúra, ktorá mohla rozhodnúť o tom, či sa študenti a učitelia vôbec dostanú k reálnemu počítačovému vzdelaniu.
Kellerová mala vraj veľmi praktický pohľad na vzdelávanie. Nechcela, aby sa informatika zavrela do jednej odbornej klietky. Tvrdila, že počítače patria do matematiky, prírodných vied, jazykov, humanitných odborov, administratívy aj pedagogiky. V historickej práci sa uvádza, že sa podieľala na vývoji databázového systému RELCV Information System pre IBM 1130, ktorý vznikal v spolupráci Clarke College a Furman University, vedel triediť a vyberať záznamy, vytvárať reporty a robiť štatistickú analýzu. Používal sa na spracovanie prijímacích dát a do roku 1971 si ho za symbolických 25 dolárov za balík kariet a dokumentáciu zaobstaralo približne 250 škôl. Toto je veľmi dôležitá časť jej odkazu: Kellerová nehovorila o digitalizácii ako o slogane. Ona ju robila, navyše v prostredí, ktoré nemalo nekonečný rozpočet.
Veľmi skoro tiež pochopila, že počítačové vzdelávanie nie je len otázkou hardvéru. Môžete mať v miestnosti akokoľvek drahý stroj, ale ak sa k nemu ľudia boja pristúpiť, je to len efektný kus nábytku s vyšším účtom za elektrinu. Kellerová študentom opakovala, že na prácu s počítačom nie je nevyhnutné mať obrovské matematické zázemie. Podľa nej bola kľúčová najmä sebadôvera. Počítač je trpezlivý, ale človek musí veriť, že dokáže nájsť chybu a opraviť program. O rok neskôr k tomu pridala ešte pokoru a trpezlivosť.
Jej pedagogický vplyv bol širší než samotná Clarke College. V roku 1973 bola spoluautorkou učebnice Mathematical Logic and Probability with BASIC Programming, ktorá spojila matematickú logiku, pravdepodobnosť a programovanie v BASICu. Headová a O’Learyová upozorňujú, že Kellerovej časti učebnice obsahovali rozsiahly úvod do BASICu, vysvetľovali algoritmus cez riešenie sústavy lineárnych rovníc, postupne zavádzali premenné, vstup a výstup, podmienky, cykly, polia, funkcie aj logické operácie.
Okrem toho písala aj vzdelávacie moduly pre UMAP, teda Undergraduate Mathematics and Its Applications Project. Venovala sa maticovým metódam, elektrickým obvodom, Markovovým reťazcom, počítačovej grafike, trojrozmerným projekciám a dokonca aj aplikácii maticových metód v stravovacích a diétnych požiadavkách. Pre niekoho bola informatika elitný odbor pre výpočtových špecialistov, pre Kellerovú bola univerzálny nástroj. Maticové metódy v elektrických obvodoch? Jasné. Počítačová grafika? Samozrejme. Optimalizácia stravovania? Prečo nie. Kellerovú to mala akoby v malíčku.
Kellerová bola tiež výraznou zástankyňou žien v počítačových vedách a veľmi konkrétne podporovala matky. Na Clarke College povzbudzovala študentky-rodičky, aby si priniesli bábätká na hodinu, ak nemali inú možnosť. Pracovala aj na tom, aby boli k dispozícii priestory na dojčenie a hranie pre deti zamestnankýň a členiek fakulty. Wisconsin Women Making History túto časť jej odkazu uvádza priamo: Kellerová pracovala na odstraňovaní prekážok, ktoré bránili ženám, najmä matkám, zapojiť sa do počítačového vzdelávania.
Toto je pri nej obzvlášť dôležité. Dnes sa pri technologických firmách často vedú nekonečné debaty o diverzite, inklúzii a dostupnosti. Kellerová však robila veľmi konkrétne veci desaťročia predtým, než sa z toho stal korporátny slovník. Vedela, že ak chcete dostať ženy do technológií, musíte odstrániť praktické bariéry. Rozvrhy, prístup k vybaveniu, starostlivosť o deti, psychologický pocit, že do miestnosti patríte.
Jej hlas sa dostal aj do širšej tvorby akademických štandardov. Podľa historických zdrojov bola aktívna v ACM Curriculum Committee for Undergraduate Computer Science a vplyvný dokument ACM Curriculum ’78 ju uvádza medzi prispievateľmi. To znamená, že Kellerová nebola iba lokálna pedagogička s jednou zaujímavou biografiou. Podieľala sa na rozmýšľaní o tom, ako sa má informatika učiť na vysokoškolskej úrovni. A to v čase, keď sa odbor ešte len učil, čím vlastne chce byť.
Nehovorila o technológii ako o magickom riešení všetkého. Skôr tvrdila, že treba stáť na strane nádeje, ale so zodpovednosťou, pretože človek svoje vynálezy nie vždy používa dobre. Na rok 1960 a niečo celkom slušné varovanie. Dnes by sa hodilo vytlačiť ho na dvere každej firmy, ktorá do prezentácie pridá slovo AI skôr, než si ujasní, aký problém vlastne rieši.
Sestra Mary Kenneth Keller zostala aktívna do konca živora. Učila, písala, organizovala, konzultovala, pomáhala školám aj priemyslu. Mala povesť energickej, vtipnej a neústupnej učiteľky. Jeden z najkrajších detailov jej života je návšteva Buckminstera Fullera, architekta a vizionára známeho geodetickými kupolami, ktorý sa po stretnutí s ňou vrátil na Clarke College na dvojdňový intenzívny kurz počítačovej vedy a programovania. Fuller mal vtedy 73 rokov a po jej výučbe uznal, že to zvládne, hoci pomaly. Predstava 73-ročného Fullera, ako sa učí počítače od rehoľnej sestry v Iowe, je presne ten typ historickej scény, ktorú by si scenárista nevymyslel, lebo by sa bál, že je príliš dobrá.
Sestra Mary Kenneth Kellerová zomrela 10. januára 1985 v Dubuque vo veku 71 rokov. Clarke University si jej odkaz pripomína dodnes. Keller Computer Center nesie jej meno a univerzita má aj Mary Kenneth Keller Computer Science Scholarship určené pre študentov, ktorí chcú študovať informatiku. IEEE Computer Society po nej pomenovala Mary Kenneth Keller Computer Science & Engineering Undergraduate Teaching Award, cenu za výnimočný prínos k pregraduálnemu vzdelávaniu v informatike a počítačovom inžinierstve.
Príbeh sestry Mary Kenneth Kellerovej je preto v sérii Ženy v technológiách dôležitý nie iba preto, že bola „prvá“. Prvenstvá sú pekné, ale samy osebe ešte nič nezaručujú. Jej sila bola v tom, že informatiku od začiatku chápala ako verejný nástroj. Nie ako klub pre zasvätených. Nie ako technokratickú disciplínu, ktorá sa povýšene pozerá na zvyšok univerzity. A už vôbec nie ako odbor, kde ženy môžu sedieť, ak budú ticho a nebudú zavadzať. Kellerová prišla v habite do sveta, ktorý s ňou nepočítal, získala doktorát v odbore, ktorý sa ešte len rodil, a potom ho začala otvárať ďalším.
Ak dnes hovoríme, že digitálna gramotnosť má patriť každému, že informatika sa má učiť zrozumiteľne, že technológie musia mať etický rozmer a že do STEM odborov patria aj ženy, matky, dospelí študenti či ľudia mimo elitných univerzít, nehovoríme nič radikálne nové. Sestra Mary Kenneth Kellerová to robila pred viac ako polstoročím. Len bez motivačných hashtagov, bez konferenčného pozlátka a bez toho, aby z toho niekto vyrobil startupový pitch deck. O to viac si zaslúži miesto medzi ženami, ktoré technológie nielen používali, ale pomohli určiť, komu majú slúžiť.