Pozrite si
Žijeme v rýchlo sa meniacej dobe. Žijeme inak, ako sme žili pred dvadsiatimi rokmi, nehovoriac o tom, ako fungovali naši rodičia. Neodmysliteľnou esenciou nášho života je internet.
Internet – fantastický sluha, ale zlý pán. Nech už máme na tento fenomén akýkoľvek názor, faktom je, že bez neho by sme si ráno nekúpili ani rožky, pretože aj zásobovanie funguje cez internet.
K obrovskému rozmachu internetu nepochybne prispel veľkou mierou Google so svojim vyhľadávačom. Ten Google, ktorý zarába miliardy dolárov na informáciach o nás. Niektoré mu poskytneme dobrovoľne, iné si dokáže zistiť pomocou robotov sám. Je to vzájomne previazané. Ak nám má Google poskytnúť informácie o všetkom, musí ich niekde získať.
Dnes nie je nič jednoduchšie, ako zadať do vyhľadávača meno a priezvisko ženy, s ktorou idem na rande. Hneď viem o nej viac, ako mi prezradila v intenzívnom trojtýždňovom četovaní. Fíha, veď ona má tri deti, manžela a exekúciu na byt! Takto je to dnes jednoduché.
Lenže čo ak na to rande nakoniec pôjdem a zistím, že moja dáma je už dávno rozvedená, exekúciu nemá ona, ale jej sestra a tri deti nikdy nemala? Zistím, že ani gigant Google nie je neomylný. Vtedy môžem využiť “právo na zabudnutie”.
O čo ide? Právo na zabudnutie – Right to be forgotten – umožňuje ľuďom v Európskej únii požiadať, aby vyhľadávače odstránili irelevantné a neaktuálne informácie, hlavne čo sa týka odkazov na staré webové stránky. Spoločnosť Google sa tomu vehementne bránila a vyhlasovala, že sa jedná o cenzúru.
V roku 2014 Európsky súdny dvor rozhodol a ustanovil toto právo. Podľa tohoto rozsudku môžu európski občania podať žiadosť, aby spoločnosť spravujúca vyhľadávač (ako je napríklad Google), vyradila URL adresu z výsledkov vyhľadávania. Ľudia tak môžu požiadať o vyradenie stránky, ak je nepresná, nedostatočná, bezvýznamná alebo neprimeraná.
Každú obdržanú žiadosť spoločnosť posúdi a rozhodne, či právo jednotlivca na súkromie prevažuje nad verejným záujmom súvisiacim s vyhľadávaním URL.
Spoločnosť Google uverejnila koncom februára 2018 správu s názvom Tri roky práva na zabudnutie. Uvádza sa v nej, že od roku 2014 požiadali Európania Google vymazať 2,4 milióna webových adries a to predovšetkým v súvislosti s osobnými údajmi jednotlivcov a právnických osôb. Až 89% žiadostí pochádza od jednotlivcov. O zvyšných 11% sa postarali právnické firmy, vládne inštitúcie, verejní činitelia, maloletí a podobne.
Toto vysoké percento ukazuje, že ľuďom nie sú ľahostajné informácie, ktoré sú komukoľvek dostupné a inštitút práva na zabudnutie sa využíva naozaj občanmi, nie bohatými korporáciami a politikmi.
Skoro polovica požadovaných URL adries sa týkala webových stránok, alebo adresárov sociálnych sietí – t. j. stránok obsahujúcich osobné údaje ako adresy, telefónne čísla, e-maily. Približne 20% odkazov ukazovalo na právnu históriu občana v novinových článkoch, alebo na vládnych stránkach.
Panovali obavy, aby sa vďaka tomuto zákonu neobmedzila sloboda prejavu a právo na informácie. Našťastie sa to neudialo.
„Myslím, že číslo 43 percent ukazuje, že o tom premýšľame a nevymazávame všetko, čo vidíme,” hovorí Michee Smithová z Google.
Zdá sa teda, že tento zákon naozaj funguje. Naša imaginárna žena z príbehu v článku môže požiadať o vymazanie nepravdivých údajov a hneď bude mať lepšiu šancu na nájdenie partnera. A čo vy? Už ste si podali žiadosť?