Výstavba priehrad po celom svete od roku 1835 výrazne ovplyvnila polohu zemských pólov. Nový výskum ukazuje, že umelé zadržiavanie vody v priehradách mení rozloženie hmoty na povrchu planéty natoľko, že spôsobuje tzv. pravé polárne blúdenie, teda pohyb rotačnej osi Zeme vzhľadom na jej kôru.
Vedci z Harvardovej univerzity analyzovali 6 862 priehrad postavených medzi rokmi 1835 a 2011 a vypočítali, že uskladnenie vody za týmito bariérami spôsobilo posun zemských pólov o približne 1,1 metra.
V období medzi rokmi 1835 a 1954, kedy sa väčšina priehrad stavala v Severnej Amerike a Európe, sa severný pól posunul o 20,5 centimetra smerom k 103.4° východnej dĺžky, teda približne smerom na Áziu. Po roku 1954 však ťažisko výstavby priehrad prešlo na východ, najmä do východnej Afriky a Ázie. V dôsledku toho sa pól pohol opačným smerom o 57,1 centimetra smerom na 117.5° západne, teda k Severnej Amerike a južnému Tichému oceánu. Celková trajektória pohybu pólov, hoci kľukatá, dosiahla dĺžku 113,4 centimetra.
Táto zmena nevznikla náhodne. Keď sa totiž voda hromadí na určitých miestach, zvyšuje sa lokálny tlak na zemskú kôru. Táto hmotnosť spôsobuje jej pohyb vzhľadom na plastický plášť Zeme, čím sa mení aj poloha pólov.
Štúdia zároveň upozorňuje, že zadržiavaním vody za priehradami sa táto voda odstraňuje z oceánov, čo vedie k poklesu hladiny morí. Počas 20. storočia priehrady spôsobili globálne zníženie morskej hladiny o približne 21,8 milimetra. To zodpovedá objemu, ktorý by naplnil Grand Canyon dvakrát. Tento údaj predstavuje asi štvrtinu celkového nárastu hladiny morí v 20. storočí, ktorý sa pohyboval medzi 12 a 17 centimetrami.
Podľa autorky štúdie Natashy Valencic by mali vedci v prognózach ďalšieho zvyšovania morskej hladiny zohľadniť aj túto skutočnosť. Priehrady totiž významne ovplyvňujú množstvo vody, ktoré sa do oceánov dostáva. Hoci presun pólov o niečo viac ako jeden meter sám osebe nezmení klimatické podmienky alebo nespôsobí nástup novej doby ľadovej, dopad na úroveň morí je už citeľný a mal by byť bránený do úvahy pri hodnotení dôsledkov klimatickej zmeny.
Výpočty založené na pokročilom modelovaní ukázali, že najintenzívnejší posun pólov nastal práve v druhej polovici 20. storočia, keď sa tempo budovania priehrad výrazne zvýšilo. V tomto období sa priemerná rýchlosť posunu pólov zvýšila na trojnásobok rýchlosti z predchádzajúcich desaťročí.
Zistenia výskumu potvrdzujú, že aj zdanlivo izolované ľudské zásahy do krajiny môžu mať globálny dosah. Priehrady síce zásobujú domácnosti, zavlažujú polia a regulujú rieky, no zároveň formujú planetárnu rovnováhu, ktorú sa ľudstvo ešte len učí vnímať v celom jej rozsahu.