Liebherr tvrdí, že ťažké stroje na batérie nemajú zmysel. Stavia na vodík

Nemecko-Švajčiarska spoločnosť Liebherr je u nás známa výrobou chladničiek, ale do jej portfólia patria hlavne podstatne väčšie kúsky. Skupina Liebherr vyrába žeriavy – od mobilných po prístavné, ťažké nákladné vozidlá a ich nadstavby, ako domiešavače betónu, vozidlá na zvoz a recykláciu odpadu, bagre, buldozéry, nakladače, vrtné súpravy a stroje pre ťažobný priemysel, alebo klimatizačné zariadenia pre letecký priemysel.

Firma sa snaží o postupné vyraďovanie fosílnych palív na svojich pracoviskách, ale nemyslí si, že batériový elektrický pohon je najlepším riešením pre ťažké zariadenia. Spoločnosť tvrdí, že má problémy s výrobou viac ako 40-tonového elektrického kolesového nakladača, ktorá nedáva komerčný zmysel.

U zariadení, ako ťažobné stroje, masívne rýpadlá a nákladné autá s nosnosťou sto a viac ton, ktoré trávia veľa času na jednom mieste a pracujú na miestach s trvalým prístupom k elektrickej sieti je elektromobilita logickým riešením. Preto má zmysel, aby Liebherr elektrifikoval svoj 300-tonový mobilný kontajnerový žeriav. Prečo teda nie je optimálnym riešením elektrifikovať napríklad ich kompaktný nakladač L 507 E?

Liebherr je presvedčený, že batérie nemajú zmysel pre zariadenia, ktoré budú pracovať v oblastiach, s ťažkým prístupom k elektrine. To platí aj pre veľké nakladače pracujúce v teréne. Preto Liebherr presadzuje spaľovanie vodíka ako riešenie pre staveniská, vyžadujúce stovky kWh energie na jednu zmenu. Batérie s potrebnou kapacitou by boli extrémne ťažké a negatívne by ovplyvňovali mobilitu strojov v náročnom teréne.

Vodík je vďaka vysokej energetickej hustote (v porovnaní s batériami, na benzín a naftu v spaľovákoch sa „nechytá“) potenciálne schodným riešením pre ťažké stroje bez emisií CO₂.

Preto Liebherr prichádza s kolesovým nakladačom L 566 H, ktorý je modifikáciou jeho dieselového kolesového nakladača L 566, ktorý má výkon motora 203 kW a objem lyžice od 3,5 m³ do 12 m³. Firma špecifikácie vodíkovej verzie nakladača zatiaľ nezverejnila, ale očakáva sa, že L566 H bude fungovať minimálne tak dobre ako jeho dieselový predchodca, ale len s emisiami vodnej pary.

„Malým“ úskalím tejto filozofie je, že dostupnosť vodíkových čerpacích staníc na staveniskách v teréne je ešte podstatne nižšia, ako nabíjačiek pre elektromobily – v súčasnosti fakticky nulová. S týmto problémom sa stretávajú aj majitelia nemnohých vodíkových osobných áut. Viď odkaz nižšie.

 „Aby sme dosiahli pokrok vo výskume vodíka, musíme mať k vodíku prístup,“ hovorí Dr. Ing. Herbert Pfab, technický riaditeľ Liebherr Bischofshofen. „Čerpaciu stanicu v závode Liebherr v Bischofshofene sme postavili, aby sme ešte viac posunuli naše ciele v oblasti dekarbonizácie stavebných strojov,“ dodáva Herbert Pfab. Ale, ako sa hovorí, jedna lastovička leto nerobí.

Hustota tankovacej infraštruktúry na vodík je pritom len jednou stránkou mince. Ďalšou je efektivita. Ak hovoríme o stlačenom vodíku, na zásobovanie je potrebných oveľa viac cisterien na rovnaké množstvo energie ako v prípade nafty, plus potrebné skladovacie, kompresné a tankovacie zariadenia. Na tankovanie nafty stačí stojan s jednoduchým čerpadlom a v núdzi sa dá naliať do nádrže aj z bandasky. Pri vodíku na jednoduchosť zabudnite.

Alexander Vlaskamp, generálny riaditeľ MAN Truck, ktorý je skeptický voči vodíku, v januári novinárom povedal: „Vodík nemôže efektívne konkurovať batériovým elektrickým nákladným vozidlám. Dnes si vodík nekúpite za menej ako 13 alebo 14 eur (za 1 kg) … a nie je zelený.“ Na čerpacej stanici vodíka v stredisku Messer Slovnaft v Bratislave sa dá tankovať za 1, 8165 €/ m³ , čo je v prepočte 21,60 €/kg.

Pritom sa dá očakávať, že zelený vodík vyrobený elektrolýzou vody za pomoci elektriny z obnoviteľných zdrojov nebude lacnejší ako vodík vyrábaný zo zemného plynu. Vodíkoví entuziasti síce budú tvrdiť opak, ale ak by sme porovnali výslednú energiu získanú z vyrobeného vodíka so spotrebovanou elektrinou na vstupe, ide o pozoruhodné plytvanie.

Na misku váh treba, samozrejme, položiť aj faktory ako je stabilizácia energetickej sústavy, kde by elektrolyzéry spracovávali elektrinu produkovanú v solárnych, veterných, alebo jadrových elektrárňach v čase jej nadbytku. Ide tu však o uzavretý kruh, ktorý začína pri vybudovaní zodpovedajúcej infraštruktúry a končí pri existencii dostatočných výrobných kapacít. Dnes je „vodíkový boom“ živený hlavne nádejou na štedré dotácie, bez ktorých by nemohol fungovať.