Hovoriť o vodíkovej ekonomike, doprave a energetike ako o ceste k ekologickej budúcnosti je veľmi „cool“, ale vodík nie je jedinou cestou a určite nie je všeliekom. Ukazuje to aj príklad Japonska.
V roku 2017 Japonsko vytýčilo národnú vodíkovú stratégiu, ktorá predpokladá uhlíkovo neutrálnu „vodíkovú spoločnosť“. Správa Inštitútu pre obnoviteľnú energiu (Renewable Energy Institute, REI) však túto politiku označuje za katastrofálne zavádzajúcu, pričom 70 % z jej 10-ročného rozpočtu sa minie na „zlé nápady“.
Nápady ako futuristický projekt „Woven City“, ktorý realizuje dcéra Toyoty, spoločnosť Woven Planet, ráta s rozsiahlym využívaním vodíkových kanistrov na výrobu energie v domácnostiach a osobné autá s palivovými článkami na prepravu na krátke vzdialenosti. Určite však nejde o optimálne spôsoby využívania vodíka.
Správa REI s veľavravným názvom „Pohyb za hranicou fantázie „Vodíkovej spoločnosti“. Opätovné preskúmanie japonskej vodíkovej stratégie“ analyzuje tri hlavné oblasti: použitie vodíka na nevhodné aplikácie, preferovanie „špinavého“ vodíka a zaostávanie výroby „zeleného“ vodíka.
Vodík je nehospodárny a neefektívny nosič energie v porovnaní s priamou elektrifikáciou a batériami, takže jeho využitie dáva zmysel tam, kde sa nedajú emisie CO2 odstrániť jednoduchším spôsobom. Batériám môžu palivové články na vodík úspešne konkurovať v leteckej a lodnej doprave, v diaľkových kamiónoch, alebo pri výrobe ocele.
Japonská stratégia (a nie je jediná) však výrazne tlačí vodík smerom k osobným autám a k systémom na kombinovanú výrobu tepla a energie pre budovy, kde sa dá rovnaký efekt dosiahnuť podstatne lacnejšie s tepelnými čerpadlami. Dookola vymieňať kanistre s vodíkovým palivom je podobný nápad, ako keby ste chceli dom vykurovať plynom z o niečo väčších propán-butánových bômb, aké používate v kempingovom variči.
Výsledkom je, že približne 70 % zo 460 miliárd japonských jenov (3,5 miliardy USD) vo vládnych rozpočtoch na vodíkové programy sa investuje podľa správy REI na nesprávne veci, ako sú osobné autá s palivovými článkami, infraštruktúra na tankovanie vodíka a palivové články pre domácnosti.
Japoncov napriek týmto vládnym výdavkom vodík príliš nepriťahuje. Rezidenčné palivové články dosiahnu do roku 2030 prinajlepšom pätinu predajného cieľa stratégie a autá na palivové články sú na tom ešte horšie. Pri súčasnom trende dosiahnu do roku 2030 iba približne 1/40 z cieleného počtu. „Vládna stratégia vozidiel s palivovým článkom úplne zlyhala,“ píše sa v správe REI.
Vodík sa nielen vo svete, ale aj v Japonsku vyrába vo veľkom takmer výlučne z fosílnych palív – buď z čierneho a hnedého uhlia („čierny“ a „hnedý“ vodík), alebo parnou reformáciou metánu zo zemného plynu („šedý“ a v prípade zachytávania CO2 „modrý“ vodík). Technológia výroby vodíka z metánu produkuje takmer šesť ton oxidu uhličitého na tonu vodíka, pričom prispieva aj k emisiám metánu, ktorý je horší skleníkový plyn ako CO2. Japonská stratégia sa prinajmenšom do roku 2030 spolieha výlučne na „šedý“ vodík, uvádza správa.
REI tiež kritizuje, že japonská vláda klasifikuje „modrý“ aj „šedý“ vodík ako „nefosílne zdroje energie“, čo vedie ku kurióznym situáciám. Šiesty strategický energetický plán krajiny požaduje, aby elektrárne spaľujúce metán do roku 2030 spaľovali s ním 30 % vodíka. Ak sa však použije šedý vodík, emisie skleníkových plynov budú o 10 % vyššie, ako keby elektrárne spaľovali iba metán.
Riešením by mohol byť „zelený“ vodík, vyrábaný elektrolýzou vody pomocou elektriny z obnoviteľných zdrojov. V oblasti výroby „zeleného“ vodíka má však Japonsko slabé postavenie kvôli nízkemu zastúpeniu solárnych a veterných elektrární v energetickom mixe. Vzhľadom na utlmovaniu jadrových elektrární po havárii vo Fukušime nebude mať krajina dosť „čistých“ energetických zdrojov na elektrolýzu vody a aj domáca výroba elektrolyzérov je nízka a drahá.
Ako sa uvádza v správe, alternatívou je dovážať špinavý „šedý“ vodík z Austrálie, lenže ten je pre planétu často horší ako čokoľvek, čo nahrádza. Východiskom je zmena vodíkovej stratégie a zefektívnenie produkcie zeleného vodíka, ktorý sa využije v aplikáciách, ktoré dávajú zmysel.