Pozrite si
Žijeme v revolučnej dobe. Z hľadiska technológií prakticky neustále, už viac ako dve storočia. Tá najnovšia priemyselná revolúcia však zmení naše životy viac, ako čokoľvek od objavu ohňa. Vynález kolesa síce nebol priemyselnou revolúciou v pravom slova zmysle, ale prevrat rozhodne spôsobil. V pozemnej doprave sa koleso stalo takým neodmysliteľným faktorom, že sa ho začíname zbavovať až dnes, pri vlakoch na magnetickom vankúši či v prichádzajúcom systéme Hyperloop.
Od parného stroja k robotom
Priemyselné revolúcie zasiahli do života našej civilizácie niekoľkokrát a zakaždým ho výrazne zmenili. Tú prvú odštartovali koncom 18. storočia tkáčske stroje nahradiac mnoho robotníkov v manufaktúrach, ale hlavne parný stroj. Presun pracovníkov z poľnohospodárstva do mestských fabrík zmenil tvár krajiny, aj sociálnu štruktúru spoločnosti.
Druhá priemyselná revolúcia charakterizovaná pásovou výrobou zvýšila a zlacnila produkciu automobilov a všetkého spotrebného tovaru. Zároveň opäť zredukovala potrebu počtu pracovníkov vo výrobe. Ekonomika to kompenzovala vytváraním nových pracovných miest v oblasti služieb a podobne.
Tento trend pokračoval aj s príchodom tretej priemyselnej revolúcie v polovici 20. storočia spojenej so zavádzaním automatizácie a robotizácie výroby. Dnešné automobilky by Henry Ford pravdepodobne nepoznával. Roboty a manipulátory odbúrali v montážnych fabrikách, a nielen tam, väčšinu fyzicky náročnej práce.
Akcelerácia po skončení analógovej éry
Technológie menili náš svet nielen vďaka skokovým zmenám v priemysle, ale aj v doprave. Parný stroj zrýchlil lodnú dopravu a zbavil ju závislosti na počasí a železnica znamenala prevrat v logistike a hromadnej doprave.
Spaľovacie a elektrické motory tieto trendy ďalej posilnili a umožnili vznik fungujúcich lietadiel a automobilov. Svet sa zmenšil. Okrem dopravy hmotných predmetov a osôb však k tomu prispeli aj informačné technológie prenášajúce v čase a priestore (zdanlivo) nehmotnú entitu – informáciu.
Spočiatku ich reprezentovali len telekomunikácie, ale už aj vynález telegrafu a neskôr telefónu integroval kolektívne vedomie ľudstva nebývalým spôsobom. Keď sa Teslovi, Marconimu, Murgašovi, Popovovi a ďalším bádateľom podarilo prijímač a vysielač signálu „odstrihnúť“ a výmenu informácií prestali limitovať káble, telekomunikácie dostali nový rozmer, a to aj doslovne.
Hoci sa začali budovať transoceánske káble spájajúce kontinenty, rádio umožnilo komunikovať aj lodiam na mori, alebo komukoľvek, kdekoľvek, aj bez vybudovanej infraštruktúry. V 20. storočí už bol svet husto informačne prepojený a automatizácia telekomunikačných systémov (hoci ústredne boli v prvých dvoch generáciách elektromechanické) zvýšila pohotovosť spojenia na maximum.
Telefónne číslo sa postupne stávalo súčasťou identity, hoci zatiaľ len kolektívnej. Málokto mal privilégium osobnej linky, na ktorej bol jednoznačne zastihnuteľný. Komunikačné kanály (telefón, telex, telefax, ba aj internet) sme obvykle zdieľali a nebolo to tak dávno.
Úplná individualizácia elektronickej komunikácie prišla až s digitalizáciou presadzujúcou sa na všetkých frontoch. Stáročia bolo doručovanie osobných „informačných paketov“ možné len formou poštových, alebo kuriérskych zásielok, ale rozhodne sa nedialo v reálnom čase.
Prevrat, či doslova revolúcia prišla až s rozvojom mobilných telefónov a internetu. Pre analógové mobilné siete 1. generácie to ešte neplatilo. Telefóny aj ich prevádzka boli pre masy často cenovo nedosiahnuteľné a v podstate kopírovali situáciu zdieľaných pevných liniek. Ale digitálne mobilné siete, vo väčšine krajín prezentované technológiou GSM (2G), to už bol iný príbeh.
Sto a viac percentná penetrácia SIM kariet znamená, že prakticky každý, okrem malých detí a pár výnimiek, má k dispozícii mobilný telefón. No a internet, zvlášť po jeho integrácii do mobilných sietí, spôsobil, že sa informačné technológie stali súčasťou našej integrity. Voláme ho síce „mobil“, ale dnešný smartfón veselo komunikujúci v sieťach, aké vám len napadnú (2G, 2,5G, 3G, 3,5G, LTE, LTE-A, Wi-Fi, Bluetooth), používame okrem telefonovania na nespočetné účely.
Nie sme neviditeľní
Našu identitu už neurčuje len telefónne číslo, ale aj e-mailová adresa, profil na sociálnych sieťach, aktuálna poloha, atď. Vďaka digitalizácii sme všetky tieto a mnohé ďalšie funkcie dokázali integrovať do informačnej čiernej diery, ktorú všetci nosíme vo vrecku.
Smartfón sa v rebríčku preferencií u mnohých ľudí dostal poriadne vysoko a cítia sa bez neho hendikepovaní. Aj táto minca má však dve strany. Viac či menej anonymizovanú identitu dokážu digitálne technológie o nás získať pozorovaním nášho správania sa. Preferencie pri surfovaní na internete, alebo pri nakupovaní sa stávajú predajným artiklom, na ktorom firmy ako Google či Facebook dobre zarábajú.
Vzniká úplne nová ekonomika, kde si nekupujete tovar, ale naopak tovar či služba „zadarmo“ si kupuje vás. Google vám poskytne väčšinu vecí zadarmo a vy si pochvaľujete, ako skvele to funguje. Predáva však vaše preferencie a nálady firmám, ktoré vás dokážu presne zasiahnuť cielenou reklamou, hoci nepoznajú vaše meno, ani adresu bydliska.
Nestalo sa vám, že ste uvažovali o kúpe auta a po tom, čo ste navštívili pár stránok predajcov, začala sa vám zobrazovať reklama na danú značku vozidla na sociálnej sieti? Algoritmus s podporou umelej inteligencie dokáže dokonca identifikovať aj presný model, o ktorý ste sa zaujímali a jeho fotku vám pridá do reklamného statusu napríklad na Facebooku.
Umelá inteligencia prichádza
Či chceme, alebo nie, vďaka komunikačným technológiám sa naše životy čoraz tesnejšie prepletajú s digitálnym matrixom umelej, hoci možno ešte nie virtuálnej reality.
Aj keď predsa len sú medzi nami aj takí, a nie je ich málo, ktorí veria, že celý náš svet je v skutočnosti len digitálny model generovaný akýmsi superpočítačom. Nemá to ďaleko od predstavy zobrazenej v sci-fi trilógii Matrix, ale je to zhruba aj predstava, ktorej veria napríklad stá milióny hinduistov (vonkajší svet je len mája = ilúzia).
No nielen oni. Tento rok s podobnou predstavou prekvapil aj šéf Tesly a SpaceX Elon Musk, ktorého nemožno podozrievať, že by mal k IT technológiám ďaleko.
Ako hovoria informovaní optimisti (čítaj pesimisti), zrejme to bude aj horšie. A ak nie horšie, rozhodne to bude omnoho, omnoho intenzívnejšie. Ak nás telekomunikácie dotiahnuté do štádia všadeprítomnosti posunuli k akejsi digitálnej kolektívnej duši (čo iného sú sociálne siete, videokonferencie, atď.?), internet vecí (Internet of Things – IoT) tomuto scenáru pridá ďalšiu dimenziu.
Téme IoT sme sa už na našich stránkach venovali, preto len zopakujme, že nielen pre telekomunikačných operátorov to bude ďalšia veľká vec. Biznis nepredstaviteľných rozmerov prekoná historicky najväčšiu zlatú baňu mobilných komunikácií.
Ale IoT bude dôležitý nielen pre smart merače spotreby elektriny, vody, plynu a čohokoľvek, či pre naše inteligentné náramky, prívesky a zdravotnícke senzory. Bude požehnaním, a zároveň nevyhnutnosťou pre umelú inteligenciu, ktorá prichádza nenápadne, no neúprosne, aby sa pokúsila naše životy zmeniť tak, že sa nám o tom ani nesnívalo.
Humanoidní roboti, autá a to ostatné
Čo vznikne, keď sa vedcom vývoj umelej inteligencie nepodarí? Umelá demencia, hovorí sa v jednom vtipe. Lenže umelá inteligencia rozhodne nie je vhodnou záležitosťou na vtipkovanie. Jej využívanie prirovnal Elon Musk k vypusteniu démona, ktorý by sa mohol stať veľmi zlým a nebezpečným pánom ľudstva.
Nemáme pritom na mysli hračky typu virtuálnych asistentiek v našich smartfónoch, ale rozsiahle systémy, ktoré budú mať pod kontrolou celý digitálny svet – od riadenia výroby, cez logistiku, telekomunikácie, dopravu či obranu.
Ak sa čosi pokazí, môže to mať pre nás omnoho fatálnejšie následky, ako blackout pri výpadku elektrických sietí. Umelá inteligencia schopná hlbokého učenia pomocou neurónových sietí sa však bude samozdokonaľovať a má šancu stať sa fenoménom prinášajúcim nevídaný prospech.
Pritom existujú relevantné názory, že taký výdobytok vedecko-technického rozvoja by mal byť verejným zdrojom, dostupným viac-menej zadarmo pre všetkých. Čosi ako vzduch, ktorý všetci dýchame.
Ak sa vám to zdá pritiahnuté za vlasy, spomeňme si, koľko aplikácií pre smartfóny sa dá zohnať zadarmo, podobne ako OS Linux. Alebo si pripomeňme gesto Tesly, ktorá sprístupnila bez poplatkov všetky svoje patenty na elektromobily.
Mimochodom práve šéf Tesly Elon Musk je jedným zo zakladateľov organizácie OpenAI. „Cieľom výskumnej spoločnosti OpenAI je rozvinúť digitálnu inteligenciu takým smerom, ktorý bude najlepšie slúžiť ľudstvu ako celku, bez starosti o finančnú návratnosť,” uvádza sa na blogu spoločnosti.
OpenAI nie je jedinou výskumnou organizáciou zaoberajúcou sa vývojom umelej inteligencie a nepochybne bude dosť subjektov, ktoré sa na tomto fenoméne pokúsia zarobiť, ale buďme radi aspoň za diverzifikáciu. Keď hovoríme o Muskovi, elektromobily Tesla patria k priekopníkom v autonómnej jazde s autopilotom. Pritom práve autonómne autá, nie humanoidné roboty, sa v najbližšom čase stanú najrozšírenejšou aplikáciou umelej inteligencie.
Hneď po doriešení legislatívneho rámca, spočiatku nenápadne, sa spustí lavína a na trh budú čoskoro prichádzať takéto autá v miliónových sériách. Prvok strojového učenia a neurónových sietí bude ich dôležitou súčasťou.
A keďže autonómne autá budú schopné zdieľať svoje skúsenosti a samočinne tak zdokonaľovať svoj softvér a schopnosti, vytvorí sa akési kolektívne vedomie ich umelej inteligencie. Zostáva dúfať, že autá sa na vlastných, aj cudzích chybách dokážu poučiť lepšie, než my ľudia.
Umelá inteligencia teda nebude len súčasťou sálových počítačov schopných poraziť veľmajstrov šachu, alebo Go. Práve naopak. Vďaka všadeprítomnému superrýchlemu internetu (mobilné siete 5G reálne očakávame už v roku 2020), ale aj internetu vecí a výkonným procesorom sa umelá inteligencia čoskoro stane rutinnou súčasťou našich smartfónov a ďalších zariadení.
Dôsledky dnes síce stále ignorujeme, ale tie budú razantné a zasiahnu najviac práve „pracujúcu inteligenciu“ – od prekladateľov po expertov v mnohých odboroch, analytikov, učiteľov, administratívnych pracovníkov, ale aj vodičov a iných. Mnohé profesie budú ohrozené a zaniknú.
Analytici sa však domnievajú, že ľudstvo spontánne vytvorí nové profesie a činnosti zamerané na uspokojovanie emócií a iných potrieb, kde stroje nedokážu nahradiť ľudí. Aj v tomto prípade však platí „Nikdy nehovor nikdy!“.
Digitálna nesmrteľnosť?
Kam táto 4. priemyselná revolúcia povedie? Po službách zadarmo budú nasledovať aj veci a tovary zadarmo, keďže automatizácia, robotizácia a umelá inteligencia zmenia ekonomiku od základov. Netrúfam si odhadnúť, kedy sa tak stane vo väčšom rozsahu, ale náznaky sú tu už dnes.
Keďže väčšina výroby, a dokonca aj kreatívnych činností bude prebiehať bez účasti ľudí, hrubý domáci produkt dostane iný zmysel, než má dnes. Uspokojovanie (minimálne základných) potrieb prestane byť fetišom a garantovaný všeobecný príjem sa stane bežným.
Každý, kto to bude potrebovať, potom dostane od štátu automaticky pridelené prostriedky v takom objeme, aby dokázal zabezpečiť slušnú existenciu pre seba, aj svoju rodinu. Fungovať to má tak, že ten, kto zarobí viac, ako je hranica univerzálneho príjmu, bude mať jeho sumu oslobodenú od daní.
Kto zarobí menej (alebo nič), dostane dorovnanie do úrovne univerzálneho príjmu od štátu. Isteže, ak to má byť rozdeľované bez ohľadu na to, či niekto pracuje, alebo nie, dnes nám to hlava jednoducho neberie. A nielen nám.
Ani Švajčiarom, ktorí univerzálny príjem (vo výške 2500 CHF mesačne) v tohtoročnom júnovom referende odmietli. Ale odborníci sa zhodujú, že čosi také bude vo svete výroby riadenej umelou inteligenciou nevyhnutné.
Verme, že sa to raz podarí. Ale umelá inteligencia a digitálna realita môžu ovplyvniť aj našu vlastnú evolúciu. Vedci sa domnievajú, že naša existencia nemusí byť limitovaná zraniteľným a smrteľným telom. Naša vlastná inteligencia a vedomie sa údajne môžu v budúcnosti presťahovať do virtuálnej reality a tam pokračovať vo svojej existencii teoreticky neobmedzene.
Táto digitálna nesmrteľnosť nie je až takým nezmyslom, ako by sa zdalo. Všetko je to o informácii a komunikácii. Informácia uložená v našich génoch a v pamäti mozgu nemusí byť nevyhnutne viazaná na naše telo. Pekný príklad, ako môže materialistická a idealistická filozofia nájsť spoločného menovateľa na technologickej báze, nie?
Takýto digitálny matrix by sa však líšil od svojho filmového vzoru tým, že by nepredstavoval priestor, kde nás umelá inteligencia zotročuje, ale naopak. Vstup do neho by bol dobrovoľný a dokonca žiaduci. Možno by bol aj za odmenu, veď kto by netúžil po nesmrteľnosti vo svete (hoci virtuálnom, ale pre daných ľudí rovnako reálnom, ako ten náš), kde by neexistovali vojny, choroby a nedostatok? Trochu to celé kazia slová Elona Muska o tom, že v matrixe žijeme už teraz.