Dnes, 11. októbra, si pripomíname kľúčový, aj keď niekedy zatienený, míľnik v dobývaní vesmíru. Presne v tento deň v roku 1968 sa z floridského mysu Canaveral vzniesla k oblohe misia Apollo 7.
Tá po takmer dvoch rokoch vrátila Ameriku do hry o Mesiac a odštartovala finálnu etapu jedného z najväčších dobrodružstiev ľudstva. Nebol to len ďalší testovací let, bola to misia, ktorá po tragédii znova zažala nádej.
Apollo 7 sa zrodilo z tragédie. Dňa 27. januára 1967, počas pozemnej skúšky na štartovacej rampe, zachvátil kabínu Apolla 1 požiar, ktorý si vyžiadal životy astronautov Gusa Grissoma, Eda Whitea a Rogera Chaffeeho. Táto katastrofa otriasla NASA až do základov a zastavila americký pilotovaný vesmírny program na 21 mesiacov. Nasledovalo obdobie intenzívneho vyšetrovania a zásadných zmien.
Inžinieri prepracovali veliteľský modul s cieľom minimalizovať horľavé materiály, zmenili atmosféru v kabíne počas pozemných testov a navrhli nový, rýchlo otvárateľný poklop, ktorý sa otváral smerom von. Po sérii bezpilotných testovacích letov, známych ako Apollo 4, 5 a 6, ktoré preverili nosnú raketu Saturn V a ďalšie systémy, bola NASA konečne pripravená opäť poslať do vesmíru ľudskú posádku.
Touto kľúčovou misiou bolo poverené trio astronautov: veliteľ Walter „Wally“ Schirra, veterán programov Mercury a Gemini, pilot veliteľského modulu Donn Eisele a pilot lunárneho modulu Walt Cunningham, pre ktorých to bol prvý let do vesmíru. Ich úlohou bolo nielen prevziať misiu po svojich zosnulých kolegoch, ale aj dokázať svetu a sebe samým, že program Apollo je bezpečný a pripravený pokračovať v ceste na Mesiac. Sám Schirra neskôr povedal: „Gus by bol prvý, kto by povedal: ‚Poďme na to. Odveďte dobrú prácu'“.
Dokonalý let: Priebeh misie
Dňa 11. októbra 1968 o 11:02:45 miestneho času zažala raketa Saturn IB svoje motory a vyniesla Apollo 7 z Launch Complex 34 na obežnú dráhu Zeme. Štart bol bezchybný a Schirra ho komentoval slovami: „Letí ako sen“. Pre posádku to bol historický moment – bol to prvý americký let s trojčlennou posádkou, prvýkrát letela na rakete Saturn a po prvýkrát sa ľudia vzniesli na raketovom stupni poháňanom kvapalným vodíkom.
Po dosiahnutí obežnej dráhy sa začala séria precíznych testov. Jedným z hlavných cieľov bolo preveriť Veliteľský a servisný modul (CSM) a simulovať manévre nevyhnutné pre budúce lunárne misie. Posádka oddelila svoju loď od druhého stupňa rakety S-IVB, otočila ju a simulovala pripojenie, aké by bolo potrebné na vytiahnutie lunárneho modulu. Na druhý deň, keď boli obe telesá od seba vzdialené takmer 130 kilometrov, sa k nemu opäť priblížili a úspešne otestovali stretávací manéver, tzv. rendezvous.
Kľúčovým testom bolo osem zážihov motora servisného modulu (SPS). Tento motor bol absolútne kritický, pretože na lunárnych misiách mal dostať astronautov na obežnú dráhu Mesiaca a potom ich poslať späť domov. Pri prvom zážihu posádku prekvapila jeho sila. Na rozdiel od hladkého štartu Saturnu ich kopnutie motora doslova zatlačilo do sedadiel, čo Schirra okomentoval legendárnym výkrikom „Yabadabadoo!“ podľa postavičky Freda Flintstona. Všetkých osem testov prebehlo takmer dokonale, čo dodalo NASA obrovskú istotu.
Misia Apollo 7 sa zapísala do dejín aj niečím iným – uskutočnila prvé živé televízne vysielanie z americkej vesmírnej lode. Hoci rozhodnutie vziať na palubu 4,5-kilogramovú kameru padlo tesne pred štartom, ukázalo sa ako geniálny ťah. Od štvrtého dňa letu posádka uskutočnila sedem vysielaní, v ktorých ukázala divákom život v beztiažovom stave a predviedla vnútro svojej „prekrásnej izby Apollo vysoko nad všetkým“. Hoci boli obrázky ešte primitívne, mali obrovský propagačný význam. Posádka za tieto prenosy neskôr získala špeciálnu cenu Emmy.
Napriek celkovému úspechu sa misia nezaobišla bez technických problémov a jednej nečakanej ľudskej komplikácie. Posádku postihlo silné prechladnutie. V beztiažovom stave je nádcha oveľa nepríjemnejšia, pretože hlien neodteká a upcháva nosné dutiny. Jedinou úľavou je silné smrkanie, ktoré je však bolestivé pre ušné bubienky.
Táto indispozícia viedla ku koncu misie k napätiu medzi posádkou a riadiacim strediskom, keď Schirra odmietol, aby si posádka pri zostupe nasadila prilby, obávajúc sa poškodenia ušných bubienkov pri vyrovnávaní tlaku. Nakoniec riadiace stredisko neochotne súhlasilo a posádka zostúpila bez prilieb po užití dekongestív.
Medzi technické problémy patrili aj:
- Problémy s palivovými článkami: Jeden z troch palivových článkov vykazoval občasné prehrievanie, no vďaka prepojeniu systémov nedošlo k výpadku energie.
- Zahmlené okná: Tri z piatich okien sa zahmlili kvôli nesprávne vytvrdnutému tmelu, čo sťažovalo pozorovanie. Tento problém bol odstránený až pri misii Apollo 9.
- Hlučné ventilátory: Posádka sa sťažovala na hlučné ventilátory v systéme podpory života a dva z nich vypla.
- Kondenzácia vody: V kabíne sa na stenách a podlahe zrážala voda, ktorú posádka musela vysávať do vesmíru pomocou hadice na odvod moču.
Návrat hrdinov
Po 10 dňoch, 20 hodinách a deviatich minútach strávených vo vesmíre, počas ktorých obleteli Zem 163x a prekonali viac ako 7 miliónov kilometrov, sa posádka Apolla 7 pripravila na návrat. Dňa 22. októbra 1968 ich veliteľský modul úspešne pristál v Atlantickom oceáne neďaleko Bermúd, len kúsok od plánovaného miesta. Čakala na nich záchranná loď USS Essex.
Misia bola vyhlásená za „101% úspešnú“. Dokonale preverila veliteľský a servisný modul a dokázala, že loď aj posádka sú schopné vydržať cestu na Mesiac a späť. Úspech Apolla 7 mal okamžitý dopad na ďalší priebeh vesmírneho programu. Poskytol NASA sebadôveru na urýchlenie plánov a urobenie odvážneho rozhodnutia: nasledujúca misia, Apollo 8, sa namiesto ďalšieho testu na obežnej dráhe Zeme vydá priamo k Mesiacu.
Po návrate sa astronautom dostalo mnohých ocenení. Prezident Lyndon B. Johnson ich pozval na svoj ranč v Texase, kde im udelil Medaily za výnimočné služby. Vyzdvihol ich bezchybnú prácu a vyhlásil, že dokázali, že Spojené štáty vedú v dobývaní vesmíru.
Apollo 7 nebolo len technickým testom. Bola to misia, ktorá obnovila dôveru amerického národa vo vesmírny program. Po období smútku a neistoty dokázali Wally Schirra, Donn Eisele a Walt Cunningham, že sen o pristátí na Mesiaci je stále živý a dosiahnuteľný. Ich pobyt na obežnej dráhe Zeme otvoril dvere pre legendárne lety, ktoré nasledovali, a položil pevné základy pre onen „malý krok pre človeka“, ktorý mal prísť už o necelý rok neskôr.
