V dejinách tech sveta existuje len málo postáv, ktorých vplyv by bol tak hlboký a zároveň tak nenápadne integrovaný do našej každodennej interakcie s digitálnym svetom, ako v prípade Adele Goldberg.
Ako kľúčová postava v legendárnom výskumnom centre Xerox Palo Alto Research Center (PARC) nebola len programátorkou alebo teoretičkou. Bola architektkou, ktorá premenila chladné, textové stroje na dynamické médiá prístupné každému.
Jej príbeh je tak neoddeliteľnou súčasťou série Ženy v technológiách, pretože Adele Goldberg musela prejsť svetom, ktorý bol v 60. a 70. rokoch minulého storočia takmer výlučne mužskou doménou. Urobila to pritom s integritou, ktorá dodnes inšpiruje nové generácie vedkýň a inžinierok. Goldberg dokázala, že technológia nemá byť len nástrojom na výpočet daní alebo správu databáz…
Adele Goldberg sa narodila 22. júla 1945 v meste Cleveland, v americkom štáte Ohio. V Clevelande žila jej rodina do jej 11 rokov, kedy sa presťahovali do Chicaga v Illinois. Tento presun do väčšieho metropolitného prostredia jej otvoril nové obzory, hoci jej základné záujmy zostali nezmenené. Už ako dievča vraj prejavovala mimoriadne nadanie na matematiku a logické riešenie problémov. V dobe, keď sa od dievčat očakávalo skôr smerovanie k humanitným odborom alebo ošetrovateľstvu, Goldberg nachádzala uspokojenie v exaktnosti čísel a štruktúre logických argumentov.
Napriek tomu, že spoločenský tlak na ženy v technických odboroch bol značný, Adele mala vraj šťastie na pedagógov, ktorí ju aktívne povzbudzovali, aby sa nebála svojej vášne pre matematiku. V roku 1963 sa zapísala na University of Michigan v Ann Arbor, pričom si za hlavný odbor zvolila matematiku. Počas bakalárskeho štúdia sa Goldberg rozhodla aj pre nekonvenčný krok – vzala si semester voľna, aby cestovala po Európe. Táto skúsenosť jej mala poskytnúť širšiu perspektívu a potrebný odstup od akademického tlaku. Po návrate dokončila štúdium v roku 1967 a získala titul bakalára v matematike.
Práve v tomto období sa začal rodiť jej záujem o výpočtovú techniku. Počas letnej stáže v spoločnosti IBM po treťom ročníku vysokej školy získala prvé praktické skúsenosti s programovaním tzv. unit record strojov. Vtedajšie programovanie však nevyzeralo ako dnešné písanie kódu na klávesnici. Išlo o fyzickú prácu s panelmi plnými otvorov. Samotná Adele to opísala ako prácu podobnú operátorke na telefónnej ústredni, kde „programovanie“ znamenalo doslova fyzické zapájanie obvodov.
Adele tu mala ale pochopiť logiku nízkoúrovňového spracovania dát a zároveň zistiť, že práca v počítačovom priemysle by jej mohla umožniť žiť a pracovať kdekoľvek na svete. To malo korešpondovať s jej túžbou po nezávislosti. Po Michigane jej kroky viedli späť do Chicaga, na University of Chicago, kde v roku 1969 získala magisterský titul a v roku 1973 doktorát (PhD) v odbore informačných vied.
Jej doktorandská práca s názvom „Computer-Assisted Instruction: The Application of Theorem-proving to Adaptive Response Analysis“ vznikala v prostredí Stanfordu, kde sa v tom čase rodili jedny z najambicióznejších projektov počítačom podporovaného vzdelávania. Formálne však Adele získala PhD na University of Chicago.
Obsahovo išlo o veľmi skorý a prekvapivo moderný nápad: prepojiť dokazovanie teorémov so systémom, ktorý sleduje kroky študenta, vyhodnocuje ich a podľa toho adaptívne reaguje. Goldberg skúmala, ako by počítač dokázal pri učení logiky a matematiky rozpoznať typické chyby v postupe, zasiahnuť v správnom momente a naviesť študenta späť na cestu – nie len dať verdikt „správne/nesprávne“.
A áno, bola to už umelá inteligencia, len v podobe, ktorá dnes pôsobí už staromódne: symbolická AI postavená na logike, pravidlách a theorem provingu. Presne tak sa v 60. a 70. rokoch AI často chápala. Táto skúsenosť s učením a adaptívnou spätnou väzbou jej ale prirodzene zapadla do neskoršej práce v Xerox PARC.
Predtým, než sa definitívne usadila v Kalifornii, Goldberg strávila krátke obdobie ako hosťujúca profesorka v Rio de Janeiro v Brazílii. Táto epizóda podčiarkuje jej odvahu a chuť experimentovať, hoci sa čoskoro vrátila do USA, aby prijala ponuku, ktorá zmenila dejiny informatiky.
Xerox PARC
V lete roku 1973 nastúpila do Xerox Palo Alto Research Center (PARC) ako výskumná asistentka. Xerox PARC bol založený s cieľom vytvoriť „kanceláriu budúcnosti“, ale výskumníci, ktorých tam prijali, mali oveľa širšie vízie. Adele sa pripojila k tímu System Concepts Laboratory (SCL), ktorý bol pokračovaním Learning Research Group (LRG) pod vedením Alana Kaya.
Vstup do PARC bol pre ňu spojený s veľkou osobnou zmenou – nastúpila tam v čase, keď bola tehotná so svojou prvou dcérou. Alan Kay pritom prejavil vľkú mieru progresivity, keď ju prijal napriek jej stavu a v dobe, kedy boli ženy vo výskume vzácnosťou. Goldberg neskôr spomínala na beanbagy (sedacie vaky) v prezentačných miestnostiach, ktoré síce podporovali uvoľnenú atmosféru, ale pre tehotnú ženu v pokročilom štádiu predstavovali skôr fyzickú výzvu – ak do nich zapadla, potrebovala pomoc kolegov, aby sa postavila.
Adele Goldberg sa v PARCu stala kľúčovou spoluvývojárkou programovacieho jazyka Smalltalk-80. Smalltalk pritom nebol len ďalším jazykom, vychádzal z konceptov objektovo-orientovaného programovania (OOP), ktoré začal jazyk Simula v 60. rokoch, no Smalltalk ich dotiahol do absolútnej čistoty. V Smalltalku bolo všetko objektom – od čísel až po celé okná na obrazovke. Objekty medzi sebou komunikovali posielaním správ, čo umožňovalo vytvárať zložité systémy z jednoduchých, opakovane použiteľných častí.
Tím v SCL, vedený Alanom Kayom, vytvoril základy toho, čo dnes poznáme ako WIMP (Windows, Icons, Menus, Pointers) rozhranie. Pred Smalltalkom bola interakcia s počítačom obmedzená na textové príkazy. Goldbergovej tím zaviedol:
- Prekrývajúce sa okná
Možnosť mať otvorených viacero aplikácií súčasne na jednej obrazovke. - Point-and-click menu
Výber akcií pomocou myši namiesto písania kódov. - Ikony a vizuálne metafory
Reprezentácia súborov a akcií obrázkami, ktoré uľahčovali pochopenie systému.
Adele Goldberg hrala v tomto procese zároveň dvojakú úlohu. Ako vedkyňa sa podieľala na návrhu architektúry systému, ale jej najväčším prínosom bola dokumentácia a šírenie týchto myšlienok. Verila, že ak má byť technológia úspešná, musí byť vysvetliteľná. Napísala sériu kníh, ktoré sa stali základnými textami pre celú generáciu programátorov, vrátane legendárnej Modrej knihy (Smalltalk-80: The Language and Its Implementation).
Jedným z najvýznamnejších projektov, na ktorých pracovala, bola vízia „Dynabooku“ – prenosného zariadenia pre deti, ktoré by im umožnilo učiť sa hrou a tvorbou. Goldberg a Kay v roku 1977 publikovali prelomový článok „Personal Dynamic Media„, v ktorom predpovedali budúcnosť, kde každý jednotlivec bude mať svoj vlastný počítač na správu a tvorbu médií.
Tento dokument je dodnes považovaný za manifest osobnej výpočtovej techniky!
Goldberg tiež viedla experimenty s deťmi v miestnej škole v Palo Alto, kde sledovala, ako sa desať- až dvanásťročné deti učia programovať v Smalltalku, aby si vytvorili vlastné kresliace nástroje alebo hudobné systémy. Jej cieľom nebolo vychovať armádu programátorov, ale naučiť deti abstraktne myslieť a budovať si vlastné nástroje na riešenie problémov.
Konflikt so Stevom Jobsom
V roku 1979 sa odohrala udalosť, ktorá v Silicon Valley nemá obdobu. Xerox vtedy kúpil podiel v Apple a ako súčasť dohody súhlasil s tým, že umožní inžinierom Apple, vrátane Steva Jobsa, nahliadnuť do výskumu v PARC. Keď sa Goldberg dozvedela o tomto zámere, kategoricky ho odmietla.
Mala výnimočnú intuíciu pre hodnotu duševného vlastníctva a pochopila, že to, čo vyvinuli, nie je len zaujímavý experiment, ale komerčná revolúcia. Cítila, že Xerox by mal túto technológiu uviesť na trh sám, a nie ju ukazovať konkurentovi, ktorý je známy svojou dravosťou. Vedenie Xeroxu však jej obavy ignorovalo a dalo jej priamy príkaz, aby demonštráciu vykonala.
Počas dvoch návštev v decembri 1979 Jobs a jeho tím videli grafické rozhranie Smalltalku. Jobs bol fascinovaný. Neskôr spomínal, že mu v priebehu desiatich minút bolo jasné, že raz budú takto fungovať všetky počítače na svete.
Apple následne využil nápady z PARC pri vývoji počítačov Lisa a najmä Macintosh, čo viedlo k masovému rozšíreniu grafických rozhraní, ktoré neskôr skopíroval aj Microsoft pre Windows. Goldbergovej odpor nebol motivovaný sebectvom, ale snahou chrániť integritu a budúcnosť tímu, ktorý na technológii pracoval roky. Tento moment sa stal v jej kariére významným úspechom v neúspechu – hoci nedokázala technológiu udržať v Xeroxe, jej práca sa stala de facto štandardom pre celý svet.
V roku 1979 bola Adele Goldberg nakoniec povýšená na manažérku laboratória System Concepts Laboratory. Jej vplyv však rástol aj mimo múrov PARCu. V rokoch 1984 až 1986 pôsobila ako prezidentka Association for Computing Machinery (ACM), čo je najprestížnejšia profesijná organizácia v oblasti informatiky. Byť ženou na čele ACM v polovici 80. rokov bolo obrovským historickým míľnikom.
Adele túto pozíciu využila aj na presadzovanie vyšších štandardov v softvérovom inžinierstve a na podporu vzdelávania v informatike. Pôsobila aj ako šéfredaktorka časopisu ACM Computing Surveys, kde dbala na kvalitu vedeckých publikácií.
ParcPlace Systems
V roku 1988 sa Goldberg rozhodla opustiť Xerox PARC, aby sa pokúsila o to, čo sa Xeroxu nepodarilo – o úspešnú komercializáciu Smalltalku. Spoluzaložila spoločnosť ParcPlace Systems, ktorá bola spin-offom Xeroxu. Adele prevzala úlohu predsedníčky predstavenstva a generálnej riaditeľky (CEO). V tej dobe bolo ale len veľmi málo žien, ktoré by viedli technologické firmy financované rizikovým kapitálom.
ParcPlace Systems malo však ambiciózny cieľ – premeniť Smalltalk na dominantnú platformu pre podnikový vývoj softvéru. Spoločnosť vyvinula produkt VisualWorks, čo bolo robustné vývojové prostredie pre Smalltalk-80. Goldberg verila, že objektovo-orientovaný prístup umožní firmám budovať zložité systémy rýchlejšie a s menším počtom chýb. Napriek technickej prevahe Smalltalku ale čelila ParcPlace Systems sérii strategických a trhových neúspechov, ktoré Goldberg neskôr otvorene analyzovala:
- Vysoké licenčné poplatky
Smalltalk bol licencovaný za tisíce dolárov na jedno vývojárske pracovisko. V čase, keď Microsoft predával nástroje pre jazyky C a Basic za zlomok tejto ceny, sa Smalltalk stal „elitárskym“ nástrojom pre úzky okruh expertov. - Model zdieľania zisku
Spoločnosť sa pokúšala získať podiel na zisku z aplikácií, ktoré boli v Smalltalku vytvorené. Tento model bol pre podnikových zákazníkov neprijateľný a odrádzal ich od adopcie technológie. - Problémy s výkonom a pamäťou
Smalltalk bol interpretovaný jazyk bežiaci na virtuálnom stroji s dynamickou správou pamäte (garbage collection). Na hardvéri konca 80. rokov to znamenalo, že aplikácie boli pomalšie a náročnejšie na zdroje než tie napísané v C++. - Fúzia s Digitalk (1995)
V snahe upevniť trh sa ParcPlace spojilo so svojím najväčším konkurentom, spoločnosťou Digitalk. Táto fúzia však bola katastrofou. Obe spoločnosti mali nekompatibilné verzie Smalltalku a nasledujúcich 18 mesiacov strávili vnútornými bojmi o to, ktorú technológiu zachovať, namiesto toho, aby inovovali. Počas tohto obdobia na trh nastúpila Java od Sun Microsystems, ktorá prevzala mnohé nápady zo Smalltalku, ale ponúkla ich zadarmo a s lepším marketingom.
Adele Goldberg nakoniec opustila ParcPlace Systems v roku 1995 po fúzii s Digitalk. Hoci sa jej nepodarilo urobiť zo Smalltalku globálny komerčný štandard, ParcPlace Systems dokázalo, že objektovo-orientované technológie sú pripravené na nasadenie v kritických podnikových systémoch. Jej „neúspech“ v biznise bol skôr dôsledkom prílišného vizionárstva a neochoty robiť kompromisy v technickej čistote systému na úkor agresívneho marketingu.
Po odchode z ParcPlace sa Goldberg vrátila k svojim koreňom – k vzdelávaniu a efektívnej spolupráci. Koncom 90. rokov založila spoločnosť Neometron, Inc., konzultačnú firmu zameranú na podporu vzdialených pracovných skupín a kolaboratívne technológie. V Neometrone využila svoje skúsenosti z PARC, kde sa už v 80. rokoch experimentovalo s telecomputingom. Riešila problémy, s ktorými sa dnešný svet stretáva bežne – ako udržať produktivitu a komunikáciu v tímoch, ktoré nie sú fyzicky na jednom mieste.
Ďalším významným projektom bola spoločnosť AgileMind, Inc., ktorú spoluzaložila v roku 2002. AgileMind sa zameriava na zlepšenie výsledkov v matematike a prírodných vedách na stredných školách prostredníctvom online systémov podpory pre učiteľov a študentov. Tento projekt priamo nadväzuje na jej doktorandskú prácu o počítačom podporovanej výučbe. Goldberg v AgileMind pôsobila ako manažérka vývoja a členka predstavenstva.
Okrem podnikania bola aktívna v akademickej a vedeckej komunite. Pôsobila ako zástupkyňa predsedu vedeckej rady Heidelberg Institute for Theoretical Studies (HITS) v Nemecku a v poradnom výbore na University of Chicago. Hoci je už na dôchodku, jej hlas je stále počuť v diskusiách o budúcnosti programovania a umelej inteligencie.
Odkaz Adele Goldberg
Príbeh Adele Goldberg je príbehom prekonávania neviditeľných, ale pevných bariér. V 60. rokoch, kedy začínala, bola žena v matematickej triede na Michigane raritou, ktorá sa musela vyrovnávať s predsudkami, že technické myslenie nie je pre ženy. Pôsobenie v Xerox PARC bolo zas ukážkou toho, ako môže materstvo a vrcholová veda koexistovať, ak je prostredie správne nastavené.
Goldberg ponúkla aj silný vzor integrity. Jej odmietnutie podriadiť sa Jobsovi bez boja ukazuje na dôležitosť vlastného presvedčenia a odborného úsudku, aj keď stojíte proti najmocnejším mužom v odvetví. Jej príbeh nás učí, že úspech nie je definovaný len cenou akcií firmy na burze, ale predovšetkým trvácnosťou myšlienok, ktoré človek zanechá.