Čína poslala do vesmíru prvého vlastného atronuata

Písal sa 15. október 2003. V nehostinnej, veternej krajine púšte Gobi, na kozmodróme Ťiou-čchüan, sa k oblohe týčil kolos – nosná raketa Dlhý pochod 2F.

Na jej vrchole, v malom návratovom module kozmickej lode Šen-čou 5, sedel podplukovník letectva Jang Li-wej. Prvý čínsky astronaut, tzv. taikonaut.

Cesta k tomuto historickému okamihu bola až extrémne dlhá. Čínsky vesmírny sen sa totiž zrodil už v 50. rokoch minulého storočia, v tieni sovietskeho Sputnika a amerického programu Apollo. Pod vedením Čchien Süe-sena, vedca vzdelaného v USA, ktorý sa vrátil do vlasti, začala Čína budovať základy svojho raketového programu.

Prvý pokus o pilotovaný let, tajný Projekt 714, bol však v 70. rokoch zrušený skôr, než sa kozmická loď Šu-kuang vôbec odlepila od zeme. Nasledovali dekády, počas ktorých sa Čína sústredila na satelitnú technológiu, pričom sen o vyslaní človeka do kozmu iba driemal.

Všetko sa zmenilo v roku 1992, keď bol oficiálne spustený Projekt 921, neskôr známy ako program Šen-čou (Božská loď). Program získal najvyššiu prioritu a obrovské finančné zdroje. Čínski inžinieri, hoci vychádzali z osvedčeného dizajnu ruskej lode Sojuz (ktorého technológiu čiastočne odkúpili), Šen-čou výrazne upravili a modernizovali. Loď bola väčšia a vybavená vlastným orbitálnym modulom schopným samostatného letu. Poháňaná bola výhradne čínskou technológiou.

Taikonaut

Z tisícok elitných stíhacích pilotov bolo nakoniec vybraných vraj štrnásť kandidátov. Práve z tejto skupiny mal vzísť prvý muž, ktorému svet nezačal hovoriť astronaut ani kozmonaut, ale taikonaut. Toto špecifické označenie nie je náhodné a nesie v sebe hlbší význam, ktorý odráža geopolitickú realitu dobývania vesmíru.

Zatiaľ čo americkí vesmírni cestovatelia sú známi ako astronauti (z gréckeho astron – hviezda a nautes – námorník) a ich ruskí kolegovia ako kozmonauti (kosmos – vesmír a nautes – námorník), pre čínskeho priekopníka sa v západnom svete ujalo pomenovanie odvodené priamo z čínštiny.

Slovo taikonaut je hybrid, ktorý kombinuje čínsky výraz pre vesmír, tchaj-kchung, s rovnakou gréckou príponou -naut. Doslovne teda znamená vesmírny námorník. Zaujímavosťou je, že tento termín nepochádza z oficiálnych čínskych zdrojov. Vymyslel ho v roku 1998 Chiew Lee Yih, Malajzijčan čínskeho pôvodu, ktorý ho použil na internetových fórach.

Termín sa ale rýchlo ujal v západných médiách, pretože výstižne pomenoval príslušníka tretieho, nezávislého pilotovaného vesmírneho programu. V samotnej Číne sa však používa oficiálny a kultúrne zakotvenejší výraz chang-tchien-jüan, ktorý sa dá preložiť ako nebeský navigátor.

Vytvorenie a používanie osobitného termínu tak nebolo len lingvistickou hračkou. Symbolicky potvrdilo vstup Číny do exkluzívneho klubu vesmírnych mocností ako samostatnej a rovnocennej sily. Kým astronaut a kozmonaut reprezentovali dva póly pôvodných vesmírnych pretekov, taikonaut sa stal synonymom pre novú éru – éru multipolárneho vesmíru.

Medzi štrnástimi kandidátmi, ktorí prechádzali neúprosným výcvikom simulujúcim každú možnú krízovú situáciu, bol aj Jang Li-wej, známy svojím pokojom, inteligenciou a psychickou odolnosťou. V predvečer štartu padla definitívna voľba na neho.

Samotný let Šen-čou 5 bol extrémne detailne naplánovanou operáciou. Po zhruba deviatich minútach stúpania sa loď ocitla na obežnej dráhe. Jang Li-wej potom strávil vo vesmíre 21 hodín a 23 minút, počas ktorých 14x obletel Zem. Jeho komunikácia so Zemou bola zmesou technických hlásení a symbolických gest.

Zjedol špeciálne pripravené pikantné bravčové mäso s ryžou, aby dokázal funkčnosť systémov podpory života, a v kľúčovom momente zamával malou čínskou a vlajkou OSN, čo bol vraj odkaz svetu, že čínsky program má mierové ciele. Vo svojich spomienkach neskôr opísal fascinujúci pohľad na modrú planétu, ale aj nečakané a desivé vibrácie počas štartu, ktoré takmer prekročili hranice ľudskej odolnosti – detail, ktorý poukazuje na obrovské riziká, ktoré podstúpil.

Po úspešnom splnení úloh nasledoval dramatický návrat. Návratový modul vstúpil do atmosféry ako ohnivá guľa a bezpečne pristál pomocou padáka v stepiach Vnútorného Mongolska, presne v plánovanej oblasti. Keď sa otvoril poklop a Jang Li-wej, hoci unavený, vystúpil s úsmevom, celá Čína prepukla v eufóriu. Stal sa národným hrdinom.

Prečo bol tento let takou prelomovou udalosťou? Jeho význam ďaleko presahoval samotný technický úspech. Po prvé, Čína sa stala iba treťou krajinou v histórii, po Sovietskom zväze a Spojených štátoch, ktorá dokázala vlastnými silami dopraviť človeka na obežnú dráhu. Týmto činom prelomila exkluzivitu vesmírneho klubu a definitívne sa zaradila medzi svetové technologické elity.

Po druhé, bol to mocný nástroj tzv. mäkkej sily. Obrazy taikonauta na obežnej dráhe vyslali do sveta správu o modernej a sebavedomej Číne, ktorá sa zbavila nálepky svetovej továrne a smeruje k pozícii lídra v inováciách.

V neposlednom rade mal let obrovský strategický a vojenský podtext. Technológia potrebná na vyslanie človeka do vesmíru je neoddeliteľne spojená s vojenskými aplikáciami – od presného navádzania rakiet až po budovanie globálnych komunikačných a špionážnych satelitných sietí.

Let Šen-čou 5 sa tiež stal základným kameňom pre neuveriteľný rozvoj čínskeho vesmírneho programu. Po Jangovi Li-wejovi nasledovali misie s viacerými členmi posádky, prvý výstup čínskeho taikonauta do voľného kozmu, úspešné misie k Mesiacu s robotickými vozidlami a odberom vzoriek, a napokon aj pristátie rovera na Marse.

Vrcholom tohto úsilia je dnes plne funkčná, modulárna vesmírna stanica Tchien-kung, ktorá obieha Zem ako čínsky konkurent Medzinárodnej vesmírnej stanice (ISS), ku ktorej mali čínski kozmonauti z politických dôvodov prístup zakázaný.