4 OLED TV LG, Philips, Samsung a Sony do 2 000 €! Ktorý je najlepší? [megasúboj]

Posledný megasúboj tu bol pomerne dávno a tak sme dali hlavy dokopy a vymysleli čosi, čo tu ešte nebolo. Do redakčného štúdia sme zavesili na stenu 4 (slovom štyri) 55″ OLED televízory a začali testovať.

Samozrejme, televízory mohli byť aj väčšie, ale aj menšie, mohlo ich byť viac, nemuseli byť OLED, ale LCD… Týmto megasúbojom nekončíme a v budúcnosti sa pozrieme na iný segment trhu s televízormi. Pretože aj tento veľmi prekvapil.

V tom súčasnom megasúboji sme sa ale pozreli na najuniverzálnejšiu uhlopriečku na trhu, a to je 55″. To je veľkosť, ktorá je tak akurát do akejkoľvek obývačky. Nie je malá, ale ani veľká, aby zaberala príliš veľa cenného miesta. 55″ je vlastne cca 139 cm, alebo ak chcete okolo 0,85 m2 plochy.

OLED sme si tiež nevybrali náhodou. Technológia OLED je v televízoroch už vyše dekády a za ten čas stihli televízory zlacnieť natoľko, že je širokodostupnou pre väčšie masy používateľov. Samozrejme, televízor za 1 000 a viac eur si nemôže dovoliť každý, no ak si zoberieme, že kedysi stáli OLED televízory pokojne aj 5-6-násobok, je to už výborná cena a prijateľná suma. Pre zaujímavosť, iba Full HD OLED TV od LG stála v roku 2012 až 10 000 €. Dnes máme na trhu už len 4K Ultra HD modely s OLED displejmi minimálne v troch kategóriách – low-end, mid-end a top-end (resp. ešte luxusné kúsky, ktorých cena sa šplhá k šialeným sumám) a s cenami pokojne aj pod 1 000 €.

My sme zvolili práve strednú triedu, ktorá má čo nové ponúknuť a vydrží pomerne dlhú dobu aj vďaka svojim výkonom. Top triedy OLED televízorov stoja pokojne aj o tisíc eur viac, čo nám príde v súčasnosti celkom zbytočné si priplácať. Ale nepredbiehajme…

OLED televízory sme do súboja nevyberali len tak náhodou. Vybrali sme najpopulárnejší OLED model na Heureka.sk, tj. nakupujúci na internete oň majú najväčší záujem a doplnili mu konkurenciu, ktorá je aktuálne dostupná na našom trhu. Do megasúboja sa nám s odretými ušami podarilo zohnať štyri aj dnes aktuálne OLED televízory: LG OLED55G33LA, Philips 55OLED818, Samsung QE55S95C a Sony XR-55A80L. Všetky 4 televízory museli spĺňať tri základné kritériá – cena do 2 000 €, veľkosť 55″ a, samozrejme, museli byť s OLED displejom.

Vďaka Heureka.sk však môžete všetky tieto televízory, ale aj tisícky iných produktov, nájsť často ešte výhodnejšie. A ak vám cena nesedí, Heureka ponúka veľmi praktickú funkciu stráženia ceny. Stačí zadať sumu, akú by ste si želali a na ktorú vás má Heureka upozorniť. Len čo sa tak stane, do schránky vám príde e-mail.

Čo je to OLED?

OLED, teda Organic Light Emitting Diod je typ displeja, ktorý na vyžarovanie svetla využíva elektroluminiscenčnú vrstvu z organického polovodiča. Na rozdiel od LCD panelov, ktoré tvoria prakticky zvyšok televízorov na trhu, OLED panely nepotrebujú podsvietenie. Každý jeden pixel displeja emituje vlastné svetlo. Okrem teda veľmi tenkého displeja je výhodou OLED panelov aj dokonalá čierna, keďže čierne pixely sú reálne čierne, neemitujú svetlo. V prípade LCD to možné nie je.

Nevýhodou je ale zas to, že organické LED emitujú slabšie svetlo ako výkonné LED diódy na pozadí LCD televízorov, teda displeje majú menší jas ako LCD panely. Táto priepasť sa novšími OLED displejmi zmenšuje, no už na scénu prichádza technológia microLED, ktorá v sebe spája výhody OLED a LCD dokopy.

OLED má ale viacero ďalších výhod, medzi ktoré patrí aj ohybnosť, dokonca je možné vyrábať OLED televízory s rolovateľným displejom. LG ešte na výstave CES 2019 predstavilo prvý komerčný rolovateľný OLED televízor. Koniec-koncov aj v skladacích smartfónoch sú využívané výhradne flexibilné OLED displeje. Klasický LED displej by sa totiž v ohybe zlomil, praskol by.

Výhodou OLED displejov je i to, že oproti LCD displejom emitujú výrazne menej modrého svetla, ktoré je tak škodlivé pre naše zdravie a zdravý spánok. Pri televízoroch je to o to viac dôležitejšie, keďže televízor je často posledná vec, ktorú pred spaním vidíme. Sledovať celovečerný film na OLED a na LCD určite spraví svoj rozdiel v tom, ako dobre budeme spať. Samozrejme, na každého to vplýva inak a hneď neznamená, že všetci po pozeraní filmov či TV vysielania pred spaním na klasickom LCD nezaspíme. Je však dokázané na čo všetko vplýva modré svetlo malých i veľkých obrazoviek.

Mnohí majú vryté do pamäti, že OLED displeje nie sú pre sledovanie TV vhodné, pretože sa do nich vypaľuje obraz, hlavne statické logá televíznych staníc. To je síce pravda, pri dlhodobom pôsobení, resp. zobrazovaní jedného obrazu môže na OLED displeji ostať podoba akéhosi ducha, no na toto majú výrobcovia OLED televízorov riešenie – posun obrazu. Ide o umelé posúvanie zobrazenia o niekoľko pixlov všetkými smermi tak, že si to používateľ ani nevšime, no zároveň neostane logo „vypálané“ v displeji. Vyzerá to v praxi zhruba takto:

Zároveň majú moderné televízory viacero možností ako sa starať o OLED panely priamo v menu televízora, takže ako uvedomelý majiteľ OLED panelu viete, že raz za čas je dobré čistenie a starostlivosť zapnúť. Trvá to hodinu-dve, no viete, že robíte maximum pre to, aby váš televízor vydržal čo najdlhšie. K tomu si ale povieme ešte neskôr.

Dnes sa už teda nemusíte obávať, že by vám OLED televízor po pár mesiacoch používania vykazoval akékoľvek „vypálenia“ či iné nedostatky z dôb dnes už dávno minulých.

Medzi zásadné rozdiely medzi LCD a OLED možno zaradiť aj odozvu. OLED panel vďaka samostatne riadeným pixlom dokáže zapínať a vypínať prakticky okamžite (od cca 0,1 ms). Toto LCD technológia s LED podsvietením nedokáže nikdy.

OLED vs. QLED

Juhokórejský Samsung si svoju domácu úlohu na zmätenie zákazníkov splnil na jednotku s hviezdičkou. Obrovské množstvo používateľov si totiž myslí, že QLED je OLED alebo aspoň jeho vzdialený príbuzný. Pritom je to taký rozdiel ako krava a koza. Obe zvery sú dobytok, ale aj malé dieťa vie, že do jedného chlievika patriť určite nebudú. Rovnako je to aj s OLED a QLED, no tu už rozdiel nepozná každý.

QLED je skratkou pre technológiu, ktorú Samsung začal vo svojich televízorov využívať od roku 2017 v klasických LCD TV. QLED má označovať Quantum Dot LED, no doteraz nezodpovedanou otázkou ostáva, prečo sa televízory nenazývajú QDLED, ale QLED. A nie je to prvýkrát, čo Samsung takto mätie zákazníkov. Pred QLED sme tu totiž mali skratku SUHD. Tá vznikla práve v čase, kedy sa do popredia dostávala skratka s celkom iným významom, UHD. SUHD od Samsungu tak evokovalo akoby niečo lepšie, ako UHD.

Navyše už v tom čase boli LCD panely Samsungu vybavené technológiou Quantum Dot, ale QLED Samsung začal využívať až po niekoľkých rokoch, keď sa zas vo väčšom meradle objavovali práve OLED panely. Mimochodom, v roku 2022 prišiel Samsung s novou skratkou QD-OLED, Quantum Dot OLED. Tu už nebol problém použiť skratku pre Quantum Dot korektne – QD.

Parametre sú dôležité, ale nie sú všetko

Tak ako v každom megasúboji, aj v tomto sa najskôr pozrieme na technické špecifikácie a najrôznejšie merania, ktoré sú schopné exaktného porovnania jednotlivých modelov. Na test sa nám podarilo teda získať štvoricu 55″ OLED televízorov s cenou do 2 000 €, a to konkrétne modely LG OLED55G33LA, Philips 55OLED818, Samsung QE55S95C a Sony XR-55A80L. Pozrime sa, čo všetko ponúkajú „na papieri“…

Ak sa pozriete na tabuľku parametrov, každý z nich má v rodnom liste rok 2023. To ale nie je na škodu, skôr naopak. Totiž kým pred rokom boli tieto modely v predaji pokojne aj cez 2 000 €, dnes ich oficiálne ceny sú výrazne nižšie pretože sa práve počas tohto leta čaká na tohtoročné modely. Väčšina z tejto štvorice prišla na trh taktiež v lete, no minulý rok.

Najlacnejší je dnes Samsung S95C, ktorý môžete mať za necelých 1 300 €, čo je na takto vybavený OLED televízor strednej triedy veľmi slušná cena. Najdrahší spomedzi štvorice je Sony A80L s cenou vyše 1 600 €. Čosi vyše 300-eurový rozdiel ale nie je nijak markantný. Zároveň vďaka Heureke.sk, partnerovi tohto megasúboja, viete mať nielen tieto OLED televízory ešte lacnejšie.

Na Heureka.sk si totiž viete vyberať z desiatok tisíc rôznych produktov, pričom napríklad také televízory si viete selektovať aj podľa typu displeja, vrátane OLED. Zároveň nechýba možnosť určenia veľkosti uhlopriečky, a to nielen v palcoch, ale aj centimetroch a tak si viete presne definovať výber svojho vysneného televízora.

Samozrejmosťou je možnosť voľby výrobcu, ale aj jednotlivých parametrov, vrátane počtu HDMI portov, operačného systému, modelového roku či viacerých ďalších parametrov. Bonusom je, že pri každom produkte si viete pozrieť aj historický vývoj ceny vďaka prehľadnému grafu cien. Výborná funkcia, odporúčame všetkými desiatimi.

Vráťme sa ale späť k televízorom v megasúboji. Porovnávali sme naozaj všetko, hoci obodovať materiál, z ktorého je televízor vyrobený je prakticky nemožné. Možné je ale porovnať veľkosti, pretože ak hľadáte televízor, ktorý sa musí zmestiť do už definovaného otvoru v obývačkovej stene či karavane, potrebujete čo najmenšiu veľkosť s čo najväčšou uhlopriečkou. A keďže všetky 4 majú 55″, rozdiel vo veľkosti je minimálny, no nie zanedbateľný. Najskôr sme porovnali veľkosť bez stojana, pretože mnohí chcú televízor na stene.

Prekvapivo najväčšiu hrúbku mal Philips OLED818, a to až 7 cm v najhrubšom mieste, no na druhej strane v časti iba s displejom mal len 5 mm. V tomto ho predbehol iba Samsung S95C s hrúbkou 4 mm. Celkovo najtenší OLED televízor je ale LG G33LA s hrúbkou maximálne 28 mm. Tento je zároveň jediný, ktorý v balení nemá stojan na stôl, ale kúpite ho len s pribaleným držiakom na stenu, ktorý je ale vyrobený tak, aby netvoril medzi stenou a televízorom prakticky žiadnu medzeru. Ak teda poškuľujete po podobnom riešení, LG pre vás také má. Neexistuje totiž držiak na stenu, ktorý by nevytváral medzeru medzi TV a stenou. Každý totiž drží na VESA skrutkách, ktoré sami o sebe trčia z televízora niekoľko milimetrov.

Zaujímavé sú rozdiely aj v hmotnosti. Kým 55″ OLED TV od Samsungu váži len 13,8 kg (bez stojanu), Philips má hmotnosť 18,3 kg, so stojanom dokonca takmer 22 kg. LG stráca body v prípade montáže, keďže nemá stojan na stôl, ale iba držiak na stenu. V našom prípade sme všetky štyri modely zavesili na stenu, no predtým sme si vyskúšali aké je to ich postaviť so stojanom. Stojan Philips OLED818 má jeden unikát navyše – je ho možné otáčať o +/- 15°.

Fotografie v celom megasúboji sú vždy v abecednom poradí, teda zľava LG OLED55G33LA, Philips 55OLED818, Samsung QE55S95C a Sony XR-55A80L.

Ak sa bavíme o 55″ televízoroch, nikdy ich uhlopriečka nie je presne 55″, ale o čosi menšia. Platí to prakticky pre všetky televízory, nielen OLED modely. Všetky 4 testované kúsky majú 4K Ultra HD rozlíšenie a identickú uhlopriečku 54,6″, teda takmer 139 cm, resp. plocha displeja je 0,823 m2. V závislosti od výrobcu nesú zároveň displeje aj rôzne označenia ako OLED evo, OLED-EX či QD-OLED. V praxi je ale zákazníkovi jedno aký komerčný názov nesie jeho konkrétny OLED panel. Dôležitejšie sú výsledky. Preto nebolo vhodné bodovať ani výrobcov daných OLED panelov. Je však aspoň trochu zaujímavé vedieť, kto vyrobil displej komu. LG a Samsung si vyrábajú OLED panely sami, Philips a Sony (i mnohí ďalší) ich nakupujú a príp. dodatočne upravujú podľa svojich potrieb.

Všetky 4 panely majú variabilnú frekvenciu od 40 do 120 Hz, iba Samsung vytŕča z radu až 144 Hz frekvenciou. Rovnako z radu vytŕča spolu s LG v pokrytí DCI-P3 spektra. Pokrývajú 100 % farieb. Philips a Sony pokrývajú „iba“ 99 %. Všetky štyri majú ale špičkovú odozvu, iba 0,1 ms, majú rovnakú bitovú hĺbku, počet farieb i výslednú jemnosť displeja. Rozdiely ale badať v podpore rôznych HDR štandardov. Najviac ich pokrýva Philips a Samsung, najmenej Sony, ktoré okrem HLG a HDR10 podporuje už iba Dolby Vision.

Zaujímavé rozdiely prišli pri meraní jasu displeja. K tomuto kroku sme sa uchýlili po tom, čo sme zistili, že výrobcovia nie sú vždy ochotní ponúknuť zákazníkovi informáciu o tejto celkom podstatnej veličine. Na meranie sme si zvolili merač UNI-T, pričom pre dodržanie rovnakých podmienok sme zvolili meranie čisto bielej farby v strede a na okrajoch. Zároveň režim displeja bol zvolený bežný, základný režim, v mnohých prípadoch označený ako Štandard, no napríklad Philips svoj default režim nazýva Crystal Clear. Zároveň sme skontrolovali nastavenie jasu na 100 %, aby každý zo štvorice ukázal čo v ňom je.

V prvom prípade, teda meraní jasu v strede s výrazným náskokom zvíťazil LG G33LA s maximálnou hodnotou 932 cd/m2. Na opačnej strane spektra skončil Philips OLED 818 s jasom len 372 cd/m2. Mimochodom, práve v prípade zobrazenia bielej je vidieť obrovský rozdiel medzi podaním základných farieb medzi displejmi. Ten červený odtieň v prípade Samsungu je neprehliadnuteľný. Ešte upozorníme, že nejde o maximálny jas, ktorý displeje dokážu vyvinúť, ale jas meraný za rovnakých podmienok u všetkých štyroch modelov pre účely porovnania.

V prípade priemeru jasu na okrajoch (merania na 3 rôznych miestach na okraji displeja) opäť zvíťazilo LG s priemernom 656 cd/m2, 2x väčšou hodnotou ako konkurencia. Keďže tieto riadky píšeme až po celkovom testovaní, je nutné dodať, že nie vždy je vysoký jas výhodou. Áno, v ostrom svetle vysoký jas pomôže, ale v bežnom fungovaní môže viac uškodiť. Prečo, čítajte ďalej.

Pozorovacie uhly všetkých 4 modelov sú špičkové, označenie 178°/178° nie je len marketing, ale z ktorejkoľvek strany sa pozriete na displeje, vidíte vždy výborný obraz. Až na displej Philipsu kvôli povrchutelevízorov. LG a Samsung majú vraj matný povrch s anti-glare sklom, teda nemali by odrážať prakticky žiadne odrazy. Philips má lesklý povrch, Sony pololesklý, alebo ak chcete polomatný. Už na prvý pohľad je medzi nimi obrovský rozdiel. To najhoršie je však v prípade Philipsu OLED818, ktorý má nielen lesklý displej, ale je navyše aj pokryvený! Toto sme snáď ešte na televízore nikdy nevideli.

Niet sa preto čomu diviť, že v prípade merania odrazov dopadol tento displej najhoršie. Prakticky úplné zrkadlo, len čierne. Vidieť to môžete aj na fotkách. Na nich je prakticky nemožné vidieť testera v displeji LG, no v Samsungu už áno, hoci majú mať oba anti-glare matný povrch. V prípade displeja od Sony je to také 50:50, no vzhľadom na Philips to stále môže byť aj horšie.

Veľmi slušne obstál LG displej aj v prípade nočných odrazov, ktoré mnohí z nás veľmi dobre poznajú, pretože si nechcú „ničiť“ oči jediným zdrojom svetla – televízorom. Malá lampa kdesi v priestore môže byť ale značne rušivý element, ak sa odráža v krycej vrstve televízora. V prípade LG boli viditeľné odrazy hlavne v prípade tmavej obrazovky, Samsung i Sony mali výraznejšie odrazy, najhoršie na tom bol opäť model od Philipsu.

Prekvapením boli výrazné rozdiely v prípade možností nastavenia obrazu. Celkovo najviac možností ponúkajú Philips a Sony, no Sony išlo ešte ďalej a podrobnosť možností nastavenia displeja v prípade A80L je extrémna. Vylepšovanie obrazu je v tabuľke len pre zaujímavosť, bodovať vlastné technológie každého z výrobcov je nereálne, keďže každá technológia či algoritmus je iný. Výsledný obraz síce závisí aj od týchto technológií, no na to tu máme praktické porovnanie, ktoré odhalí plusy i mínusy všetkých štyroch.

LG G33LA nemá ako jediný spomedzi štvorice testovaných snímač okolitého svetla. Je to trochu na škodu, pretože aj v úplne tmavej miestnosti „páli“ plný výkon, čo končí vo viacerých prípadoch prepalmi na obraze. Vhodné je preto si pri večernom sledovaní prepínať režimy obrazu. LG ich má až 10, Philips a Sony po 7, Samsung iba 5. Medzi nimi je i FILMMAKER MODE, špeciálny režim, ktorý má nastaviť obraz do nastavení farieb a všetkých ďalších nastavení tak, ako by si to mal predstavovať tvorca filmov. Prax ale ukázala, že ani tento režim nie je vo výsledku rovnaký u všetkých štyroch. Navyše Sony nemá priamo FILMMAKER MODE, ale režim IMAX Enhanced, ktorý ale vie rovnako ponúknuť unikátne nastavenie obrazu pre čo najdokonalejší zážitok. V takmer všetkých prípadoch sa tieto režimy zapínajú automaticky, iba Samsung nič také v nastaveniach neponúka.

LG a Samsung majú navyše ale režim Multiview pre sledovanie dvoch zdrojov obrazu súčasne, Philips a Sony nič také neponúkajú. Hráčov poteší prítomnosť HFR režimu, NVIDIA G-Sync, AMD FreeSync, ALLM, VRR, Game Optimizer a NVIDIA GeForce NOW. Iba jediný model z testovanej štvorice má všetky, a to LG. Sony má podobných funkcií najmenej, no keďže Sony má vlastnú konzolu PlayStation, aj tento OLED je ideálny práve pre PlayStation.

Zaujímavý je ambientný režim, resp. režim Allways ready, ktorý má každý z testovanej štvorice. Každý je ale iný. V tomto režime si viete namiesto čierneho displeja vytvoriť z televízora napríklad štýlový obraz na stenu, no z viacerých pokojne aj obrovský fotorámik. Stačí si nastaviť čo a ako chcete zobrazovať. Je to prácne, no výsledok môže stáť zato.

K displejom patrí aj starostlivosť o zrak. Hoci OLED panely vyžarujú menej modrého svetla, môžete si ešte dodatočne zapnúť režim v televízore, ktorý ho ešte viac zníži. Toto však ponúka iba televízor od LG a Samsungu. Philips a Sony takýto režim nemajú.

Všetky 4 televízory ale majú istú starostlivosť o OLED displej. Každý však na inej úrovni, najlepšie ju má spracovanú LG, Philips a Samsung, Sony ponúka iba základ.

Test akéhokoľvek elektrického zariadenia nemôže obísť aj meranie spotreby. Síce výrobcovia udávajú meranú spotrebu pre tabuľkové účely, je to asi také isté ako nereálne udávajú spotrebu výrobcovia automobilov. Najmenšiu tabuľkovú spotrebu v SDR režime má LG, no v SDR už dnes televízor nepozerá snáď nikto. Podstatnejšia je teda spotreba v HDR režime. Tu je obrovským prekvapením, že Philips má nižšiu spotrebu v HDR ako v SDR režime. Prečo, nevieme. Možno chyba, no toto sú oficiálne dáta. 74 kWh na 1 000 hodín pozerania nám príde ale každopádne veľmi málo.

Keďže sme sledovali viacero filmov a seriálov na všetkých televízoroch súčasne, po praktickom teste sme boli schopní spočítať všetku spotrebu a prepočítať ju rovnako na 1 000 hodín sledovania. Výsledok je veľmi zaujímavý. Vyhral opäť Philips OLED818, no mal o zhruba 30 % vyššiu spotrebu ako udával výrobca pre HDR režim, a to 106,2 kWh.

Naopak, Samsung OLED mal takmer identickú spotrebu ako udával výrobca, Sony prekročilo spotrebu veľmi výrazne, až na úroveň 144 kWh, LG dokonca spotrebu podliezlo. Namiesto deklarovanej spotreby 171 kWh, po teste sa ukázalo, že mal spotrebu 125,5 kWh. Ak si to premietneme na ceny, tak 1 000 hodín sledovania (cca 2,5 hodiny denne) vyjde ročne na sumy od cca 20 € do 29 € (pri cene 0,19 €/1 kWh). Rozdiel medzi modelmi môže byť pokojne aj 50 %.

Na spotrebu má vplyv nielen samotný displej, ale aj procesor, ktorý sa musí starať nielen o chod operačného systému, ale jeho výpočtová kapacita je využívaná aj na spracovanie obrazu. Všetky 4 modely majú 4-jadrové čipsety založené na architektúre ARM. Detaily však výrobcovia akosi nechcú udávať. Rovnako sme sa ledva dozvedeli akú pamäť máte k dispozícii na aplikácie, keďže v každom televízore je operačný systém, do ktorého viete inštalovať appky tretích strán. Najviac jej má Sony, a to až 20 GB, v prípade Samsungu sme sa kapacitu internej pamäte nedozvedeli.

Až na Philips a Sony majú LG a Samsung vlastné operačné systémy. Je to trošku na škodu, pretože ak máte napríklad Samsung a chcete kúpiť Sony, Philips či LG, budete sa musieť nový operačný systém. Základné pravidlá sú síce podobné, no nastavenia a detailné ovládanie je už odlišné. Každopádne, všetky systémy majú svoje pre aj proti a naučiť sa ovládať ich nie je vôbec náročné. Udeľovať rozdielne body systémom teda nebudeme. Rozdiel je však v rýchlosti systému. Napríklad aj keď Philips a Sony majú rovnaké systémy, rýchlosť používania bola rozdielna. Ten vo Philipse bol citeľne pomalší. Aj samotné ovládanie je zaujímavá vlastnosť jednotlivých systémov.

Philips a Sony s operačným systémom Google TV založenom na Androide majú výhodu, pretože veľké množstvo používateľov má Android aj v smartfónoch. Na druhej strane operačný systém webOS od LG je možné ovládať pomocou diaľkového ovládača Magic Remote, ktorý sa vie tváriť ako virtuálna myš. Vďaka tomu sa viete systémom pohybovať veľmi rýchlo a pohodlne. Najkomplikovanejšie sa ovládal systém Tizen od Samsungu, ktorý má na náš vkus zbytočné extra menu a navyše bezdôvodne zapína posledne otvorené aplikácie sám od seba.

Samozrejme, všetky operačné systémy ihneď po zavesení televízorov na stenu v redakčnom štúdiu boli updatované na najnovšie systémy v danom čase dostupné. Škoda však, že ani jeden systém neponúka možnosť úpravy rozloženia jednotlivých blokov. Jediné, čo viete v systémoch meniť je usporiadania jednotlivých aplikácií na hlavnej obrazovke. Nič viac.

Po update sme uskutočnili ďalšie meranie – rýchlosť zapnutia. V tabuľke je uvedený priemer troch rôznych meraní. Aj tu vidieť, že systém od Philipsu je pomalší aj v samotnom zapínaní voči rovnakému systému od Sony. Operačný systém webOS od LG je v tomto unikát, nielen že sa ovláda jednoducho a má rýchle reakcie, je schopný sa zapnúť neskutočne rýchlo, takmer 4x rýchlejšie ako systém od Philipsu!

Plusom novších operačných systémov sú aj tzv. rodičovské nastavenia. V nich môžete definovať koľko času je možné stráviť sledovaním televízora, sledovať aký čas bol v ktorý deň televízor ako využívaný apod. Sony išlo ale za všetky pomyselné hranice a v televízore si viete nastaviť kód, obmedzenie TV programov podľa veku, blokovanie externého vstupu, ochrana pred vynulovaním kanálov, kód na aplikácie či čas pred obrazovkou. Podrobnými nastaveniami viete deťom určiť veľmi detailné možnosti sledovania televízora bez toho, aby ste sa s nimi museli pri každom sledovaní dohadovať nad vypnutím.

Pozrime sa rovno ale aj na samotné aplikácie. YouTube nájdete v každom systéme, no nie v každom nájdete úplne rovnaké aplikácie. Na streaming videa takmer áno, prakticky každý má Antik TV, Apple TV+, Canal+, Disney+, Edisonline, FajnTelka, FilmBox+, JOJ Play, JustWatch, Lepšia.TV, Magio GO, Max, Netflix, O2 TV SK, Orange TV, Plex, Prime Video, SledovanieTV 2.0, Slovanet TV, Skylink, SkyShowtime, Twitch, UPC TV, VOYO, YouTube Kids. LG však nemá Google TV, Philips a Samsung nemajú voči Sony ešte službu Sony Picturec Core. Inak je štvorica v tejto ponuke celkom konzistentná, vrátane ponuky lokálny streamingov.

Iná situácia je v prípade audio streamingových služieb ako Spotify apod. Práce Spotify majú všetky systémy, rovnako ako Deezer či TIDAL, YouTube Music nájdete iba na platformách Google TV. Prekvapením je, že Apple Music má len webOS od LG.

Ešte zaujímavejšie sú rozdiely v prípade ďalších aplikácií. Napríklad také Accuweather ponúka len webOS, v ostatných systémoch predpoveď počasia nenájdete vôbec. Samozrejmosťou je internetový prehliadač, ten má každý systém. Prehliadače tretích strán už ale v televízoroch veľmi nenájdete. Zaujímavé appky navyše má LG, napríklad Domáce centrum či Práca z domu na jednoduchšie vytvorenie a správ smart domácnosti či práce z domu.

Sony má navyše aj také drobnosti ako časovač či budík. Nie sú to životne dôležité appky, no môžu sa zísť. Philips má zas v ponuke Google Play Games či Google Meet. Toto v Sony A80L napríklad nenájdete. Nájdete v nej ale Chromecast pre veľmi pohodlné streamovanie obsahu zo smartfónu či iného podporovaného zariadenia. Chromecast ponúka už len Philips. Majitelia Apple zariadení ocenia LG, Samsung i Sony, ktoré podporujú Apple AirPlay 2, vďaka ktorému je možné televízory ovládať aj cez Siri.

Hlasom je možné ovládať prakticky všetky, každý televízor má dedikované tlačidlo na diaľkovom ovládači, rozdiel je však v tom, ako sú títo hlasoví asistenti schopní pomáhať. Najlepšie je na tom vyhľadávanie od LG. Iba v minime prípadov sa nám stalo, že by nevedel webOS nájsť čo sme povedali. Veľmi dobre si viedli aj Philips či Sony, no Samsung s vlastným Bixbi asistentom je absolútne nepoužiteľný. Nevedel nájsť nič. Odporúčame si však pozrieť reels na našom Instagrame, kde je praktická ukážka všetkých vyhľadávaní.

Veľkým mínusom je nemožnosť využívať hlasových asistentov ako Amazon Alexa či Google Assitant v našich končinách. LG ponúka len Alexu, Samsung iba vlastnú Bixbi. V prípade Google TV sa musíte pohrať s nastavením a viete používať obe spomínané.

Keď sme už spomínali diaľkové ovládače… Jednoznačne najlepší ho má LG. Nazvali ho Magic Cotntrol, má ergonomický tvar, všetky potrebné tlačidlá s dobrým zdvihom, takže ich nahmatáte aj v noci a navyše sa vie správať ako virtuálna myš – otáčaním zápästia viete webOS ovládať akoby ste mali v rukách počítačovú myšku.

Zaujímavý je ovládač aj od Samsungu, hoci ho výrobca extrémne zjednodušil a tak v niektorých prípadoch môžu chýbať niektoré tlačidlá, napríklad alfanumerický blok. Ten je nahradený tlačidlom, no následne musíte v ponuke na displeji vyberať aké číslo programu vlastne chcete. Zároveň je veľmi maličké a tak sa môže veľmi ľahko zapotrošiť, hlavne v spojoch sedacích súprav. Plusom je však solárny panel na zadnej strane. Prakticky sa niky nevybije.

Do tretice zaujímavých diaľkových zapadá aj Sony. Namiesto jedného nájdete v balení dva ovládače. Celkom nerozumieme na čo, no jedna z možností je, že ak sa niečo stane tomu krajšiemu, hlavnému ovládaču, stále máte v TV stolíku zálohu.

Azda najhorší je ovládač od Philipsu. Je obrovský, ťažký a s minimálnym zdvihom tlačidiel. Tých je na ovládači obrovské množstvo a v súčasnosti je väčšina z nich už nepotrebná.

Naopak, za väčšiu potrebnosť sa dnes dá považovať appka na ovládanie. Práve v aplikácii je možné televízor nielen ovládať, ale ho napríklad začleňovať do smart home systému. V prípade Samsungu je navyše napríklad možné s pomocou appky spustiť ladenie nastavenia televízora. To, že je to viac na škodu ako úžitok je možné vidieť nižšie… Mimochodom, Sony ako jediný televízor z testu nemá mobilnú appku. Tú výrobca ponúka iba pre top série.

Papierovo po zvukovej stránke je na tom najlepšie Samsung s 4.2.2ch audio systémom s celkovým výkonom 70 W. Taký istý výkon ale ponúka aj Philips s 2.1ch systémom, hoci po správnosti by malo ísť o 4.1ch systém. Výrobca ho označuje ale ako 2.1ch. Mierne slabší výkon ponúka LG s 60 W 4.2ch systémom a za najslabší spomedzi štvorice možno označiť 2.1.2ch audio systém s výkonom 50 W od Sony.

Všetky 4 modely zároveň ponúkajú aj subwoofer, takže by ste teoreticky nemali potrebovať soundbar či systém domáceho kina. Opak je ale pravdou, 20 či 30 W subwoofer nie je prakticky nič, keďže podlahové subwoofery ponúkajú výkon v stovkách wattov a až vtedy to z nich poriadne duní. Aj prax ukázala, že ani audio systémy s dedikovaným subwooferom zväčša na zadnej strane televízora nepomáhajú.

Samozrejmosťou u všetkých bolo nastavenie televízora do režimu kotvenia na stene, niektoré modely ponúkajú aj automatickú kalibráciu zvuku podľa miestnosti. Či to pri tak chabom audio výkone postrehnete je otázne, my veru nie a pred aj po znel zvuk z televízora rovnako.

Zaujímavé je, že kým Dolby Atmos zvuk podporujú všetky štyri modely, no konkurenčný priestorový virtuálny zvuk DTS:X už len dva modely, a to Philips a Sony. Rozdiely nájdete aj v množstve vylepšení zvuku, ktoré jednotlivé modely ponúkajú. Najvybavenejší je v tomto prípade model od Sony. Philips sa síce na prvý pohľad so zvukom vyhral, no na ten druhý už ani tak nie. Nepodporuje napríklad vyváženie zvuku, ale ani v súčasnosti dôležitejšiu funkciu, podporu soundbaru. Tá u ostatných modelov funguje síce iba s vlastnými vybranými soundbarmi, no keď ich pripojíte, reproduktory televízora vedia komunikovať s reproduktormi soundbaru a ešte ho vylepšujú. Šikovná funkcia.

Poteší, že všetky 4 modely majú podporu pre bezdrôtové Bluetooth reproduktory. Pre sluchovo hendikepovaných je tiež veľké plus podpora načúvacích zariadení. Kým LG podporuje nielen bezdrôtové, ale aj HDMI rozhranie, Sony nemá podporu pre žiadne.

Čo sa konektorov týka, každý má 4 HDMI porty, prekvapením ale je, že Philips a Sony majú len dva HDMI 2.1 porty a dva HDMI 2.0 porty. Ostatné dva modely majú všetky 4 porty vyššieho štandardu HDMI 2.1. Všetky 4 modely majú jeden HDMI eARC. Samozrejmosťou sú aj USB porty. Aj tu sú značné rozdiely. LG má tri typu USB 2.0, Philips má taktiež tri porty, no jeden z nich je USB 3.0. Samsung má len dva porty typu USB 2.0, Sony má tiež dva, no jeden z nich je USB 3.0. Ani jeden z televízorov nemá ale USB-C port, ktorý je čoraz viac a viac rozšírený a vie nahradiť napríklad aj HDMI port.

Vo výbave všetkých štyroch nechýba ani Ethernet, ale ani porty pre anténu, pričom Samsung a Sony majú o jeden port viac. Tieto modely majú taktiež duálny digitálny tuner, LG a Philips majú klasický DVB. Aj CI slot je samozrejmosťou, Samsung naň ale potrebuje adaptér. K LG a Samsungu nepripojíte slúchadlá či iný analógový výstup cez 3,5 mm port, Sony má dokonca dva analógové 3,5 mm audio porty.

Digitálny audio výstup je samozrejmosťou pre všetky 4 modely. Rovnako tak majú všetky štyri kúsky Wi-Fi, no LG ponúka Wi-Fi v štandarde 6, ostatné majú Wi-Fi 5. Štandard 5.0 majú všetky okrem Samsungu, ten má 5.2, aj v prípade Bluetooth, čo znamená, že si k televízoru viete pripojiť napríklad myš či klávesnicu, ale aj vyššie spomínané Bluetooth reproduktory.

Nakoniec sme sa pozreli aj na záruku. LG promuje, že ponúka záruku až 5 rokov na OLED panel, po zákonnej 2-ročnej záruke si však necháva účtovať za prácu. Takže v prípade, že sa vám poškodí OLED displej, LG vám ho vymení, no za prácu si nechá zaplatiť. Stále je to však lepšie ako u konkurencie, ktorá nemá žiadnu rozšírenú záruku na displeje.

Mimochodom, Heureka.sk pri jednotlivých produktoch ponúka aj grafické znázornenie vývoja cien, vďaka ktorému vidíte koľko stál daný produkt v konkrétnom čase. Na výber máte rôzne obdobia, napríklad mesiac (30 dní), 3 mesiace, alebo celý rok. Rozhodne odporúčame výber „Od počiatku vekov“, kedy uvidíte vývoj ceny produktu od jeho uvedenia na trh, resp. od zaradenia na Heureka.sk.

To, čo nemá nikto iný

V úplnom závere sme sa zapísali extra parametre, ktoré neponúka žiadny iný model. LG má napríklad unikátne nastavenie obrazu formou sprievodcu, ktorý v závere vylepší obraz podľa vašich skrytých preferencií. Zároveň má aj podporu pre bezdrôtový systém WiSA. Zároveň ako jediný má aj predĺženie pre IrDA port.

Philips je už preslávený svojim unikátnym osvetlením Ambilight, ktoré rokmi vylepšovania priviedol k absolútnej špičke. Už to nie sú len obyčajné LED pásiky za televízorom, ktoré svietia vo farbe obrazu, ale celý systém Ambilight je až prešpekulovaný do detailov. Už len taká „hlúposť“ akou je prispôsobenie sa farbe steny hovorí za všetko. Nehovoriac o funkciách ako režim Lounge, Herný režim či Hudba Ambilight, AmbiWakeup ale aj AmbiSleep. Každá z funkcií či režimov je ešte ďalším krokom na vylepšenie aj tak šikovného systému.

Philips 55OLED818 má trojstranný systém Ambilight, nesvieti iba dodola. Tam sa aj tak predpokladá, že bude TV stolík či polica, na ktorej bude TV stáť. Mimochodom, ak máte doma aj vybrané bezdrôtové reproduktory Philips, Ambilight bude fungovať aj s nimi. Zároveň tento model podporuje DTS Play-Fi či HGiG.

Podporu pre HGiG (HDR Gaming Interest Group) má aj Samsung S95C. Ten má však oproti ostatným navyše hlavne Samsung DEX pre pripojenie smartfónu či Samsung Knox pre vyššiu bezpečnosť. Poteší aj možnosť využívania kamery v smartfóne na použitie s TV bezdrôtovo, ale aj špeciálny AI Energy Mode pre šetrenie energie. Samsung sa chváli pri S95C aj certifikátom PANTONE.

Sony má tých extra funkcií navyše najviac. Fanúšikov filmov môže potešiť služba Bravia Core a pre ňu vytvorený Bravia Core Calibrated režim, ale aj režim Netflix Adaptive Callibrated Mode. To využijete aj pri sledovaní filmov a seriálov na najpopulárnejšej streamingovej platforme, Netflix. Poteší aj Bravia Cam, no tú je nutné dokúpiť samostatne. Fanúšikov a majiteľov PlayStation zas určite poteší špeciálna podpora pre PlayStation 5. A nakoniec aj Sony má špeciálny režim na šetrenie energie. Nutné ho je len nastaviť.

Zadná časť Sony A80L je dizajnovo zaujímavá a pokojne môžete TV postaviť aj do priestoru.

Pre zaujímavosť, v tejto časti hodnotených 85-87 parametrov najlepšie skončil OLED televízor G33LA od LG so ziskom 82,94 % nasledovaný modelom A80L od Sony s 77,59 % a Samsung S95C s 76,16 %. Toto bola ale prevažne teória, technická špecifikácia, ktorá vie na prvý či druhý pohľad ohúriť, no až praktický test ukáže ako sa tieto parametre pretavia do kvality obrazu…

Praktický test odhalil všetky karty

Presne tak, praktický test ukázal obrovské rozdiely pri inak veľmi podobných modeloch nielen cenou, ale aj výbavou. Veď medzi televízormi bol rozdiel len 10 percentuálnych bodov čo znamená, že väčšinou parametrov sú si podobné. Poďme sa preto pozrieť ako sa všetky štyri modely predviedli v praxi…

Je dobré a vhodné tiež dodať, že televízory neboli nijak špeciálne kalibrované. Toto robí veľmi nízke promile používateľov a tak by bolo nefér ukazovať čo vie ktorý model, keď taký výsledok doma nedosiahne takmer nikto. Všetky modely boli updatované na najnovší softvér, ktorý výrobca ponúkal v danom čase, všetky boli nastavené do základných nastavení a režimov obrazu. Tie sme menili iba náročky, počas samotných testov, v ktorých je to i uvedené.

Biela farba

Najskôr sme si pozreli televízory s bielou farbou. Dôvodom bolo hlavne meranie jasu displeja, no keď sme videli rozdiely, bolo jasné, že je nutné ich aj popísať a obodovať. Kým LG zobrazovalo takmer ideálnu bielu farbu bez viditeľného odtieňu akejkoľvek farby, Philips zvolil studené tóny a tak obraz pôsobil s modrým nádychom. Samsung a jeho biela získala veľmi výrazný ružovo-červený nádych. Sony s model A80L mal mierne sivý nádych, no stále je možné bielu považovať za bielu farbu.

Čo sa spotreby týka, prekvapením je, že po hodine zapnutej bielej obrazovky ukázali merače najvyššiu hodnotu v prípade Samsungu, a to až 2x a viac ako u ostatných modelov.

Pre zaujímavosť, iPhone dokázal zachytiť síce mierne rozostrené, ale stále viditeľné matice u všetkých OLED displejov. Zoradené sú abecedne.

Interstellar

Následne sme zapli špičkový film Interstellar na Netflixe, ktorý služba ponúka s Dolby Vision a Spatial Audio. Film je plný monumentálnych zvukovýc efektov, no zároveň aj špičkovej kamery, pričom si za efekty odniesol dokonca aj Oscara i cenu BAFTA. Bolo sa teda na čo pozerať, občas sme sa pristihli pri tom, že viac sledujeme film ako jednotlivé displeje. Mali sme ale požehnane veľa času, film má takmer 3 hodiny!

V základnom režime mali najlepšie podanie farieb LG a Sony, v prípade Philipsu pôsobili presvetlene, akoby bol znížený kontrast. Samsung ladil obraz aj v základných nastaveniach do červených tónov a podanie farieb bolo veľmi teplé. Zároveň však aj často veľmi saturované, čo bolo najlepšie vidieť na častiach s modrou oblohou. Jednoznačne najlepšiu kvalitu obrazu ponúkalo Sony, veľmi dobre si ale celkovo viedol aj Philips. LG akoby zvyšovalo umelo kontrast a obraz pôsobil tmavým dojmom. Hlavne v porovnaní s ostatnými modelmi.

Prepnutím do FILMMAKER MODE sa ale veľa vecí zmenilo. LG v prípade farieb zvolilo teplejšie tóny, Philips zvolil studenší nádych a aj vďaka slabému podsvieteniu pôsobil obraz tmavším dojmom ako u konkurencie. U Samsungu sa toho veľa nezmenilo, obraz stmavol, ale stále bol do červena. Sony si išlo svoje a nasadilo latku veľmi vysoko, hoci nemá FILMMAKER MODE, ale v tomto prípade pomohol Netflix Adaptive Calibrated Mode. Farby boli takmer dokonalé, pleťová farba perfektná, kvalita obrazu špičková. Keď sme sa pristihli „čumieť“ na film, bolo to práve Sony, na ktorom bolo najviac očí.

Po zvukovej stránke sme hodnotili nielen kvalitu zvukových efektov, ale aj hovoreného slova a hudby. V prípade dialógov najlepšie výsledky podávali LG a Samsung, zvuk s akýmsi plechovým (vysoké tóny prevažujú nad stredmi) nádychom mal Philips. V porovnaní s ostatnými mal najhorší zvuk Sony, kde dialógy pôsobili akoby boli za sklom, bez hĺbky, bez emócií.

V prípade hudby to bolo lepšie, no všetkým štyrom modelom chýbali lepšie hĺbky. Aj napriek subwooferom, ktorý má každý testovaný model aspoň jeden, nedočkali sme sa žiadnych masívnejších zvukových efektov. Drvivá väčšina zvukov sú stredy a výšky, basy úplne zanikajú.

Čo sa spotreby týka, najväčšiu nameranú zaznamenal Sony A80L, najmenšiu Philips OLED818. Pre zaujímavosť, tento film by vás pri domácom pozeraní vyšiel aj pri Sony na 7 centov za elektrinu.

Upscaling HD videa

Po špičkovom filme sme sa pozreli na čosi poriadne staré – HD video nahrané na TECHBOX YouTube pred 11 rokmi. Už vtedy sme sa hrali s veľkými súbojmi, a to konkrétne súbojom odolných kompaktov takto pred letom. V tomto prípade sme nehodnotili kvalitu farieb či obrazu, ale celkovú kvalitu a výkonnosť upscalingu, teda metódy, počas ktorej sa obraz s nízkym rozlíšením mení na obraz s 4K Ultra HD, keďže maximálne rozlíšenie na testovanej štvorici je práve 4K Ultra HD.

Čakali sme horšie výsledky, pretože predsalen HD video je voči 4K Ultra HD 9x menšie rozlíšenie, no vo finále si s videom veľmi dobre poradili televízory od LG i Sony. Upscaling im vyšiel na výbornú, na obraze sme nevideli žiadne zbytočné „artefakty“ ako v prípade modelu od Philipsu, kde sa umelá inteligencia snažila vylepšiť čo sa dalo, no v mnohých prípadoch to až prelepšila a nedostatky boli ešte viditeľnejšie. Veľmi dobre upscaloval video aj Samsung OLED, no opäť všetko ladil do červených tónov.

Počas tohto testu sme nemerali ani spotrebu, video bolo veľmi krátke na meranie. Takto nejako by to tiež mohlo vyzerať pri sledovaní klasického TV vysielania, ktoré stále funguje v HD, resp. Full HD kvalite. 4K Ultra HD programy by ste stále spočítali na prstoch dvoch rúk.

The Greatest Night in Pop

Do súboja sme zaradili aj unikátny dokument na Netflixe The Greatest Night in Pop s Spatial Audio zvukom. A keďže ide o dokument, v ktorom sa prelínajú veľmi stará a nekvalitné zábery s celkom novými vo vysokom rozlíšení, boli sme zvedaví ako sa s tým popasujú testované kúsky. Navyše celovečerný dokument má i mnoho hudobných častí, v ktorých sme skúšali meniť i nastavenia režimu zvuku. Pomohlo.

Najskôr sme sledovali film v základnom režime, kde LG i Sony ponúkli veľmi prirodzené farby, hoci LG ich malo mierne teplejšie. Philips opäť znížil kontrast a výsledkom boli mierne vyblednuté farby, no stále veľmi kvalitné. Samsung už klasicky presaturoval farby a vytiahol ich do červena. V prípade tohto dokumentu najhoršie obstál ale televízor od Philipsu, ktorý akoby začal využívať AI (alebo iné algoritmi) čím výrazne utrpela kvalita obrazu, dokonca v niektorých scénach boli okolo ľudí akési žiarenia. Samsung zas ukázal, že má problém so zrnitým podkladom, ktorý akoby ešte viac zvýraznil.

Zlepšilo sa to s nastavením FILMMAKER MODE, kde LG, Philips i Sony ponúkli veľmi prirodzené farby, no LG čiastočne prepálil obraz, hlavne pri zobrazení bielej farby, Philips celý obraz stmavil do extrému. Samsung „stavil“ opäť na červený nádych a obraz ešte aj mierne stmavil. Na opačnej strane sa držalo Sony so špičkovými farbami i obrazom.

Čo sa zvuku týka, v bežnom režime nestál za veľa, hlavne čo sa hudby týka. Preto sme skúsili zvoliť režim Hudba u všetkých modelov okrem Samsungu, ktorý ponúka iba dva režimy zvuku – základný a zosilnený. Zvolili sme preto druhý režim. V ňom nám prišli až príliš výrazné vysoké tóny, ktoré v mnohých prípadoch prekrikovali aj stredy, pričom basy úplne zanikali, resp. ani neexistovali. Tu si opäť najlpepšie poradilo Sony, ktoré prepnutím do režimu Hudba pridalo na hĺbkach.

V tomto meraní mal najväčšiu spotrebu počas celého dokumentu model od Samsungu, a to 0,279 kWh. Najnižšiu spotrebu zaznamenal model od LG, 0,206 kWh. Ako môžete vidieť, rozdiely sú minimálne.

Black Panther: Wakanda Forever

Z inej streamingovej služby (Disney+) sme vybrali pomerne nový film s IMAX Enhanced, Dolby Vision, HDR10 a Dolby Atmos zvukom, Black Panther: Wakanda Forever. Opäť film plný efektov, špičkového zvuku a navyše s mnohými HDR štandardami pre top zážitok. V tomto prípade sme sa už netrápili s bežným režimom obrazu, ale zvolili sme rovno FILMMAKER MODE, resp. IMAX Enhanced v prípade OLEDu od Sony.

Výsledkom boli výborné farby, minimálne práve na modeli od Sony. LG ich opäť ťahalo mierne do teplých tónov, Philips už klasicky do studenších čo malo za následok obraz s modrým nádychom. Samsung klasicky, obraz v červeným nádychom. Vo FILMAKER MODE LG a Sony podali špičkový výkon čo sa týka kvality obrazu. Pokojne by sme vydržali pozerať aj celý film. Philips a Samsung obraz stmavili a hoci výsledok nebol vyslovene zlý, pri priamom porovnaní s konkurenciou boli vidieť značné rozdiely.

Rovnako sme už neexperimentovali so zvukom a rovno sme zvolili režim Kino, resp. Film. Výsledkom bol lepší zážitok ako pri zvolení klasického režimu zvuku. Odporúčame preto využívať rýchle menu na diaľkových ovládačoch a meniť si nastavenia televízora podľa aktuálnych podmienok. Oplatí sa to pre lepší audiovizuálny zážitok. V tomto súboji si, mimochodom, najlepšie poradil model od Philipsu, pri ktorom bolo už dokonca počuť aj basovú zložku.

V spotrebe bol najhorší Samsung, no len o 0,001 kWh voči Sony. Premietnuté na ceny sú ale rozdiely medzi všetkými 4 modelmi zanedbateľné.

Our Planet II

Ďalším zaujímavým programom na sledovanie hlavne podania farieb a kvality obrazu bol najnovší počin od Sira Davida Attenborougha, Our Planet II na Netflixe s Dolby Vision a Spatial Audio. O zvuk nám nakoniec už ani nejde, ani jeden z testovaných televízorov v ňom neexceluje a patria skôr k priemeru, no obraz je podstatne dôležitejší. Zvuk sa totiž dá vylepšiť soundbarom či systémom domáceho kina, obraz si žiaľ vylepšiť veľmi neviete.

Pre tento účel sme zvolili režim obrazu živý, resp. dynamický, aby boli farby ešte o čosi efektnejšie. Vo výsledku si najlepšie opäť počínal OLED TV od Sony s výbornými a vernými farbami a špičkovou kvalitou obrazu, ktorú ešte neustále vylepšoval. Tak extrémne detailne spracovaný obraz sme u žiadneho konkurenta nevideli. Žiaľ, čosi také sa odfotiť nedá. Snaha bola, no vo výsledku vyzerali fotky i videá výrazne horšie ako skutočnosť. Na opačnej strane bol opäť Samsung s tmavými farbami s červeným odtieňom, kvalita obrazu by bola aj celkom fajn, no v tmavých scénach bola strata kvality veľmi viditeľná.

Kvalita zvuku už tradične výrazne zaostávala za kvalitou obrazu. Výrobcovia by si už mohli uvedomiť, že zákazníci nemusia byť oblbovaní množstvom reproudktorov, ale radšej ich kvalitou.

Meranie spotreby po takmer hodinovom seriáli skončila najlepšie pre Philips OLED818, ktorý mal spotrebu len 0,120 kWh. Najväčšiu spotrebu mal Samsung s až dvojnásobnou hodnotou.

Vyskúšali sme všetko…

Skúšali sme všetko, úplne všetko, aby sme zmenili a prestavili obraz Samsungu. Nepomohlo… Červený nádych bol za každých okolností. Ten si, mimochodom, ľudské oko ani nevšimne, pokiaľ nevidí okolo iný obraz, s iným podaním farieb.

Rozprávka Vivo

Nakoniec sme si pozreli aj rozprávku, modernú, extrémne farebnú a plnú hudby, Vivo na Netflixe. Tu sa ukázalo niekoľko prekvapení.

Prvým bolo to, že najkrajší (subjektívne) obraz na rozprávky ponúkal OLED od Philipsu. Práve ten jemne sivý, alebo ak chcete modrý nádych, resp. studenšie tóny spôsobili, že vo finálne vyzeral kreslený film famózne na pozeranie, hoci kvalitou farieb či obrazu mierne zaostával.

Druhým, no už negatívnym prekvapením bolo podanie filmu v prípade Samsungu. Okrem už klasického červeného nádychu bolo obrovským negatívom až extrémne zrnenie v tmavých scénach rozprávky. Tam, kde Sony či LG malo krásnu čiernu či plynulé prechody medzi čiernou, tieňom a plnými farbami, mal TV od Samsungu obrovské problémy. Opäť, toto zachytiť na fotoaparát bolo veľmi náročné, no veríme, že rozdiely sú aspoň ako-tak viditeľné.

Čo sa zvuku týka, výborne si s ním poradili televízory LG a Philips, veľmi dobre obstál aj Sony i Samsung, minimálne čo sa týka hovoreného slova. V prípade hudby mali najlepšie výsledky modely Philipsu a Samsungu, no u všetkých stále chýbali hlboké tóny. A keďže túto rozprávku máme vďaka deťom nasledovanú a napočúvanú desiatkykrát, vieme kde a čo má dunieť a kopať. Tu sa toho nedočkáte.

V prípade spotreby mal najlepšie výsledky už tradične Philips OLED818 – 0,186 kWh, prekvapivo nízku spotrebu mal aj Samsung S95C. Výraznú spotrebu mal však Sony A80L, a to až 0,315 kWh.

Najlepší na pozeranie…

7 praktických testov ukázalo, že každý OLED televízor je celkom iný. Spomedzi štvorice si najlepšie počínal Sony XR-55A80L s celkovým ziskom 80 %. Druhú priečku obsadil LG OLED55G33LA s 77,14 % a tretiu Philips 55OLED818 so ziskom 73,57 %.

Najlepší môže byť len jeden

Nie len, že môže, ale aj musí. Po sčítaní všetkých bodov za technické parametre a bodov za praktickú časť, ktoré sme, mimochodom, vynásobili štyrmi, aby sme získali 80 % z celkového hodnotenia za praktickú časť a 20 % z celkového hodnotenia za technické parametre, víťazom sa stal OLED televízor Sony XR-55A80L so ziskom takmer 80 %.

Víťazstvo si Sony A80L odnáša zaslúžene. Televízor sa ukázal ako najlepší v praktickej časti a druhý v časti parametrov. Vie zobrazovať špičkové farby, má výborný upscaling a dolaďovanie obrazu k takmer dokonalosti. Zaujímavý je aj Acustic Surface, teda displej je reproduktor, pričom zvuk vychádza akoby priamo od zdroja. Tento model je jednoznačne najlepší v spomedzi testovanej štvorice. Zároveň je ale dobré myslieť na to, že aj najdrahší, hoc iba o niekoľko stoviek eur.

Veľmi tesne za ním, so ziskom 78,87 % skončil OLED televízor LG OLED55G33LA, ktorý zas exceloval v parametrovej časti, no zle si vôbec neviedol ani v praktickom teste. Rozdiel vo výsledku iba čosi 1 % sme tu už dávno nemali. Oba modely tak patria k tomu najlepšiemu. Tretiu priečku v megasúboji získal nakoniec televízor Philips 55OLED818, ktorý síce v teoretickej časti získal najmenej bodov spomedzi štvorice, no v praktickej časti ukázal množstvo predností. Samsung QE55S95 až extrémne zaostal v praktickej časti, čo mu vynieslo celkové hodnotenie na úrovni 59,80 %.

Za to, že ste mohli čítať tento megasúboj patrí vďaka partnerovi megasúboja, Heureka.sk, nákupnému poradcovi a vyhľadávaču najlepších cien z tisícok on-line obchodov na internete. Bez neho by ste ste nemohli dozvedieť výsledok veľkého porovnávacieho testu štvorice 55″ OLED televízorov.

Za zapožičanie televízorov LG OLED55G33LA a Sony XR-55A80L ďakujeme spoločnosti Nay, a.s..