Windboty môžu skúmať Jupiter, Saturn, aj zemské hurikány. Ak sa podaria

Kozmický výskum priamo na planétach slnečnej sústavy nie je vôbec jednoduchý a každá z nich má svoje individuálne podmienky, ktorým sa sondy musia prispôsobiť. Planéty s pevným povrchom a primeranou teplotou (čo sa netýka Merkúra a Venuše) dokážeme skúmať pomocou pristávacích modulov, alebo roverov, ako sa nám už podarilo na Mesiaci, na Marse, či na kométe 67P/Churyumov-Gerasimenko. Inde musíme nasadiť náročnejšie technológie, ba zapojiť aj fantáziu.

Jupiter

Pri výskume niektorých mesiacov Saturna a Jupitera, kde vedci predpokladajú pod ľadovým povrchom tekutý oceán, sa uvažuje o nasadení robotických ponoriek a výskum Marsu by mohli uľahčiť aj lietajúce drony. Kozmická sonda Venera 7 na Venuši síce pristála, ale pri vysokom tlaku a teplote prežila len 23 minút. Aj preto na Venuši vedci uvažujú s nasadením špeciálnych vzducholodí, ktoré by sa v hustej atmosfére z oxidu uhličitého a kyseliny sírovej dokázali vo veľkej výške udržať pri nižšom tlaku.

POZRITE SI: Cassini objavil na Titane chemickú senzáciu

Lietajúce aparáty by sa mohli uplatniť aj pri skúmaní takzvaných plynných obrov, ktoré sú zložené z vodíka a ďalších plynov, no nemajú pevný povrch. Jupiter, Saturn, Urán a Neptún by tak mohli skúmať špeciálne lietajúce roboty – windboty.

S myšlienkou prišiel tím inžinierov z NASA Jet Propulsion Laboratory (JPL). Vďaka grantu vo výške 100 000 USD z programu NASA‘ Innovative Advanced Concepts (NIAC) môžu vedci vyvíjať lietajúci robotický systém, ktorý by dokázal čerpať energiu z vetra. Presnejšie povedané z atmosférických turbulencií, čo je podobný princíp, ako „samonaťahujúce sa“ hodinky, čerpajúce energiu z otrasov.

windbot

Vedci zatiaľ študujú problematiku tohto typu pohonu, možnosti rozmiestnenia senzorov a pohonných jednotiek, ktoré by umožnili windbotom pohybovať sa buď aktívne, alebo nechať sa pasívne unášať vetrom, v závislosti od aktuálnej zásoby energie. V atmosfére Jupitera, alebo Saturna nie sú použiteľné ako zdroj energie fotovoltaické panely a rádioizotopové zdroje sú zas pre lietajúce stroje príliš ťažké.

V decembri 1995 vypustila NASA zo sondy Galileo na obežnej dráhe Jupitera do atmosféry najväčšej planéty slnečnej sústavy atmosférickú sondu na padáku, ktorá vysielala údaje asi 1 hodinu. Potom, pravdepodobne v hĺbke 130 km pri tlaku 2,3 MPa a teplote 152 °C, sa sonda odmlčala a čoskoro na to zanikla.

Adrian Stoica, hlavný výskumník pre štúdium windbotov v JPL hovorí, že by sme sa mohli inšpirovať semenami púpavy, ktoré využívajú na pohyb prúdenie vzduchu a pritom nie sú vybavené žiadnymi senzormi, ani pohonnými vrtuľami. Podľa NASA je však vývoj windbotov zatiaľ vo veľmi ranom štádiu. Vedci nevedia, aké veľké by lietajúce roboty mali byť, ani to, aký ťah motorov budú potrebovať, aby sa udržali v atmosfére. Je tiež potrebné preskúmať atmosféru Jupitera natoľko, aby sme mohli určiť, v akej vrstve by bolo vhodné sondy nasadiť.

POZRITE SI: NASA nasadí na Marse drony

Z údajov, ktoré poznáme dnes vieme, že vetry na obrej planéte sú skutočne silné, omnoho silnejšie, než pozemské hurikány. Rýchlosť vetra podľa údajov sondy Galileo dosahuje až 650 km/h a vetry vyvolávajú aj kolísania teploty vo vrchnej atmosfére Jupitera. Mimochodom už dnes vedci uvažujú o využití windbotov aj na výskum pozemských hurikánov.

Zdroj: NASA

Komentáre k článku