Súkromné raketoplány ani po 20-tich rokoch nelietajú s astronautmi do vesmíru

Éra amerických raketoplánov Space Shuttle prispela veľkou mierou aj k budovaniu Medzinárodnej vesmírnej stanice (ISS). Išlo pritom o jediné kozmické lode, ktoré dopravovali do vesmíru až 7 členov posádky. Havária Columbie 1. februára 2003 však prispela k ukončeniu raketoplánového programu NASA, hoci nie okamžite.

Do pristátia na Zemi chýbalo len 16 minút, keď sa raketoplán vo výške 63 km rozpadol. Podobne ako o 17 rokov skôr pri havárii Challengeru v roku 1986, aj táto nehoda priniesla dočasné zastavenie programu raketoplánov. Už nikdy to nebola taká noblesa, ako dovtedy. Poslednú misiu (STS-135) uskutočnil v júli 2011 raketoplán Atlantis. Odvtedy až do príchodu lode Crew Dragon od SpaceX v roku 2019 boli americkí astronauti odkázaní na ruské Sojuzy.

Myšlienka raketoplánov, schopných pristávať (dokonca aj štartovať) horizontálne, však neumrela. Naopak, ich vývoju sa dnes venuje viacero firiem a inštitúcií v USA, aj v Číne.

Pri zrode raketoplánu SpaceShipOne, ktorý získal v roku 2004 cenu Ansari X v súťaži nadácie X Prize na vytvorenie súkromnej opakovane použiteľnej kozmickej lode, stál spolu s partnermi aj spoluzakladateľ Microsoftu Paul Allen. SpaceShipOne v roku 2004 3x prekonal výšku 100 km, najviac pri poslednom lete 4. októbra 2004, keď pri rýchlosti Mach 3,09 dosiahol výšku 112 km.

Spoluzakladateľ Virgin Galactic Richard Branson pred raketoplánom VSS Unity

Z konceptu SpaceShipOne neskôr vznikol suborbitálny raketoplán SpaceShipTwo, ktorý používa spoločnosť Virgin Galactic na vysielanie turistov na americkú „administratívnu hranicu vesmíru“. V tomto prípade ale hovoríme o najvyššom bode hyperbolickej dráhy vo výške asi 80 kilometrov, čo je 20 km pod oficiálne uznávanou Kármánovou hranicou vesmíru.

Oveľa viac pozornosti ako suborbitálny raketoplán Virgin Galactic vypúšťaný z upraveného lietadla, si zaslúžia stroje schopné lietať na obežnú dráhu. Veľkým úspechom je tajný nepilotovaný raketoplán X-37B US Space Force (USSF). O jeho misiách americká armáda zverejňuje len minimum informácií, na obežnej dráhe však trávi rekordne dlhé doby. Pri predposlednej misii to bolo zhruba 2,5 roka a aktuálne je na orbite od 29. decembra 2023.

Veľké ambície s orbitálnym raketoplánom má americká spoločnosť Sierra Nevada Corporation. Jej kozmická loď Dream Chaser s označením „Tenacity“– zatiaľ v nepilotovanej nákladnej verzii –  má už za sebou testy v stredisku NASA a ešte v roku 2024 má raketoplán letieť k ISS. V januári 2016 NASA zaradila DreamChaser do programu nepilotovaného zásobovania ISS. Malý raketoplán však bol pôvodne vyvíjaný pre pilotované lety a s takouto verziou počíta Sierra Nevada Corporation aj do budúcnosti. Na svojej palube by mal prepravovať 4 až 7 astronautov plus náklad.

Vývoj opakovane použiteľných kozmických dopravných prostriedkov beží ďalej, ale nie je úplne isté, ktorý koncept bude nakoniec úspešnejší. Program Space Shuttle bol síce úspešný a svojím pristávaním na letisku pôsobivý, ale zároveň bol aj extrémne drahý.

Pozrite si tiež príbeh Lockheed LS-200 Star Clipper – raketoplánu, ktorý nebol, ale inšpiroval Space Shuttle.

Dnes používaná kozmická loď Crew Dragon od SpaceX je takisto mnohonásobne použiteľná (nehovoriac o 1. stupni nosnej rakety Falcon 9), aj keď „čľupnutie“ do oceána pri pristávaní na padákoch nie je také elegantné, ako pristátie na letisku.

Pravidlá hry však môže zmeniť kozmická loď Starship. A pravdepodobne ich zmení takým spôsobom, že konštruktérom raketoplánov zostanú len „oči pre plač“. Dôvody? Ekonomické, kapacitné, aj schopnosť vysokej kadencie štartov. Komplex boostra Super Heavy a kozmickej lode Starship je totiž prvým kompletne opakovateľne použiteľným kozmickým dopravným systémom v histórii. SpaceX ho vyvíja už niekoľko rokov, ale postupuje rýchlo, pričom priebežne dolaďuje konštrukciu aj technológie.

Po úspešnom 4. letovom teste Starship napríklad zmenila konštrukciu tepelného štítu, ktorá sa v novej podobe uplatní už pri 5. letovom teste. Ten by sa mal podľa Elona Muska uskutočniť už koncom júla a Starship S30 by pri ňom mohla dosiahnuť obežnú dráhu a následne simulovane pristáť do oceánu. Booster Super Heavy B12 sa možno SpaceX prvýkrát pokúsi zachytiť na Starbase ramenami veže Mechazilla.