Fotovoltika má výbornú povesť, kým vyrába elektrinu. Potom príde menej pekná časť príbehu, ktorú marketingové katalógy zvyknú elegantne obísť.
Panely majú sklo, hliník, kremík, plasty, meď, malé množstvá striebra a pri niektorých typoch aj látky, s ktorými nechcete zaobchádzať štýlom „hodíme to niekam za garáž“.
Na Slovensku sa tento problém už nezačína len teoreticky. Už prichádza v tonách. SEWA nedávno upozornila, že Slovensko má dnes približne 100 000 ton nainštalovanej fotovoltiky. Zároveň však prvá veľká vlna panelov z rokov 2008 až 2011 už dosluhuje a čísla začínajú skákať rýchlejšie než výkon lacného meniča v poludňajšom tieni.
Organizácia SEWA, ktorá recykluje elektrický odpad na Slovensku je zároveň členom European Recycling Platform (ERP), ktorá poskytuje plnenie zákonných povinností výrobcov pre elektro, obaly a batérie naprieč Európou.
Kým v roku 2024 SEWA vyzbierala 4,4 tony vyradených fotovoltických panelov, v roku 2025 to už bolo podľa vlastných slov 272 ton. To znamená viac než 60-násobný medziročný nárast. Najväčší nápor prišiel v druhej polovici roka a podľa SEWA sa významná časť slovenskej fotovoltiky blíži k hranici 15 až 25 rokov životnosti.
Na prvé počutie to znie zvláštne. Panely predsa výrobcovia často predávajú s 25-ročnou, dnes už neraz aj 30-ročnou výkonovou zárukou. Lenže záruka neznamená, že panel bude po štvrťstoročí dávať pôvodný výkon. Znamená skôr to, že jeho výkon bude postupne klesať a výrobca garantuje určitú minimálnu hranicu.
Panely sú čoraz výkonnejšie a lacnejšie
Staršie panely pritom štartovali z oveľa nižšej úrovne. Siemens Solar SM110 z roku 2000 mal výkon 110 Wp, používal 72 monokryštalických článkov a výrobca k nemu dával 25-ročnú záruku na výkon. To bol vtedy solídny panel, nie lacná hračka z trhoviska. Dnes však pri bežných rozmeroch kupujete panely s výkonom okolo 450 až 550 Wp, teda približne 4-5x výkonu jedného starého modulu.
Pre majiteľa staršej elektrárne preto často nevychádza otázka tak, či panel ešte niečo vyrába. Väčšinou vyrába. Otázka znie, či sa ho oplatí držať na streche, keď na rovnakú plochu dáte nový panel s násobne vyšším výkonom a lepšou účinnosťou. Fraunhofer ISE v novej štúdii uvádza, že komerčné kremíkové moduly sa za posledných desať rokov posunuli z približne 17 % účinnosti tesne pod 25 %. K tomu pridajte pád cien a logika repoweringu, teda výmeny starších panelov za výkonnejšie, začne dávať zmysel aj tam, kde starý panel ešte úplne nezomrel.
A ceny? Tu vidno, ako veľmi sa solár zmenil. Historické dáta Our World in Data sledujú priemerné ceny solárnych modulov od roku 1975 do roku 2024 v dolároch za watt, očistené o infláciu. Fraunhofer ISE k roku 2025 uvádza globálnu priemernú predajnú cenu modulu približne 0,10 USD/Wp. To je extrémne nízka hodnota.
Na slovenskom trhu dnes nájdete bežný 450-500 Wp panel často približne v pásme od 75 € podľa značky, typu, dostupnosti a toho, či kupujete kusovo alebo paletu. Lacný 455 Wp panel za približne 78 € znamená asi 17 centov za watt pri koncovej internetovej cene, nie pri veľkoobchodnom kontajneri. To je dôvod, prečo sa fotovoltika rozbehla tak rýchlo. A zároveň dôvod, prečo nás čaká rovnaká vlna odpadu, len s oneskorením.
Legislatívne obmedzenia
Problém Slovenska však nestojí len na technike, ale na peniazoch a legislatíve. Panely uvedené na trh pred rokom 2015 slovenská legislatíva v minulosti nebrala ako elektrozariadenia v dnešnom zmysle. Výrobcovia a dovozcovia za ne neplatili recyklačné poplatky, z ktorých by sa dnes financoval zber, logistika a spracovanie.
Ak sa teda takéto historické panely začnú hromadiť na zberných dvoroch, účet môže skončiť u miest a obcí. Inak povedané, niekto si kedysi postavil solárnu elektráreň, niekto na nej roky zarábal alebo šetril, ale likvidáciu môže nakoniec riešiť samospráva. To je tak krásne slovenské…
Európska únia pritom fotovoltiku v odpadoch rieši cez smernicu WEEE, teda smernicu o odpade z elektrických a elektronických zariadení. Tá stojí na princípe rozšírenej zodpovednosti výrobcov. Výrobca, dovozca alebo predajca, ktorý panel uvádza na trh, sa nemá tváriť, že jeho zodpovednosť končí vystavením faktúry. Má zabezpečiť zber a spracovanie v momente, keď sa panel stane odpadom.
Od roku 2019 smernica pracuje s cieľom zberu na úrovni 65 % priemernej hmotnosti elektrozariadení uvedených na trh za predchádzajúce tri roky alebo alternatívne 85 % vzniknutého elektroodpadu. Pri fotovoltike však tento výpočet naráža na realitu, pretože panel predaný dnes sa môže stať odpadom až okolo rokov 2045 až 2050.
Pre fotovoltické panely zároveň platia prísne európske ciele spracovania. Pri zariadeniach v príslušnej kategórii smernica od roku 2018 počíta s 85 % zhodnotením a 80 % prípravou na opätovné použitie a recykláciou. To neznie nereálne, pretože typický kremíkový panel tvorí najmä sklo a hliník.
Práve preto väčšina recyklačných prevádzok najľahšie získa rám a sklo. Lenže skutočná hodnota nie je iba v tom, že panel rozbijete a odveziete ťažké frakcie. Ťažšia a zaujímavejšia časť prichádza pri separácii kremíka, striebra, medi a polymérov. Tam sa rozhoduje, či ide o primitívne spracovanie odpadu, alebo o skutočnú recykláciu s vyššou hodnotou.
Ako recyklácia vyzerá v praxi?
Najskôr treba panel bezpečne demontovať. Pri rodinnom dome to znamená prácu na streche, odpojenie DC časti, manipuláciu s veľkým skleneným modulom a dopravu. Pri solárnom parku ide o veľké objemy, ale jednoduchšiu logistiku na jednom mieste.
Potom spracovateľ odstráni rám z hliníka, káble a spojovaciu skrinku. Nasleduje spracovanie laminátu, teda časti, kde sklo, fólia, články a zadná vrstva držia pohromade ako tvrdohlavý sendvič. Niektoré prevádzky používajú mechanické drvenie a separáciu. Iné kombinujú mechaniku s tepelným alebo chemickým procesom, aby lepšie oddelili vrstvy a získali kvalitnejšie suroviny.
IEA PVPS opisuje, že spracovatelia používajú mechanické postupy ako drvenie, horúci nôž, drôtové oddelenie alebo zoškrabovanie skla či plastovej vrstvy, pričom časť prevádzok kombinuje mechaniku s tepelným alebo chemickým spracovaním.
Z panelu sa dá typicky získať sklo, hliník, neželezné kovy, meď, kremík, plasty a v malom množstve aj striebro. Sklo tvorí najväčší podiel hmotnosti, ale zároveň má často nízku hodnotu a jeho doprava bolí, pretože vozíte ťažký materiál s nízkou cenou za tonu.
IEA PVPS pri recyklácii upozorňuje, že pri skle narážajú spracovatelia najmä na nízku hodnotu, vysoké dopravné náklady a nie vždy jasné využitie pre získaný materiál. To je presne dôvod, prečo recyklácia fotovoltiky dnes ekonomicky nevyzerá ako zlatá baňa, hoci v paneloch nejaké cenné suroviny sú.
Vo svete však už vznikajú prevádzky, ktoré sa nespoliehajú iba na hrubé drvenie. Francúzska Veolia s PV CYCLE spustila v Roussete linku na spracovanie kryštalických kremíkových panelov, ktoré tvoria približne 90 % trhu. Veolia uvádza, že z panelov získava sklo, hliníkový rám, plasty, kremík, káble a konektory, pričom sklo smeruje späť do sklárskeho sektora, hliník do hutníctva, plasty môžu skončiť ako palivo v cementárňach a meď z káblov sa predáva ako medená frakcia.
Ďalší smer ukazuje francúzska spoločnosť ROSI, ktorá sa zameriava na recykláciu s vyššou pridanou hodnotou. V roku 2026 oznámila viac než 20 miliónov eur na rozšírenie recyklácie solárnych panelov v Európe a pripravuje závod v španielskom Teruele s kapacitou 10 000 ton ročne.
ROSI tvrdí, že jej proces získava vysoko čisté suroviny vrátane kremíka, striebra, medi, hliníka a skla. To je presne ten typ technológie, ktorý dáva zmysel aj pre európsku surovinovú politiku, pretože Európa síce veľa panelov montuje, ale veľkú časť výroby článkov a modulov jej ušiel do Ázie.
Blízko Slovenska stojí za pozornosť aj český Technoworld. Inštitút cirkulárnej ekonomiky opisuje Technoworld ako prvého a najväčšieho spracovateľa solárnych panelov v Česku s aktuálnou kapacitou približne 3 000 ton ročne. Firma podľa INCien dosahuje 84 % recykláciu a s novou metódou má potenciál dostať sa až k 95 %. Zaujímavý je aj prvok opätovného použitia. Nepoškodené panely s kabelážou môžu po testovaní dostať druhý život v ostrovných aplikáciách, napríklad pri ohreve vody alebo mimo siete. Nie každý starý panel totiž patrí okamžite do drviča.
Na Slovensku zatiaľ nevidíme verejne zdokumentovanú veľkokapacitnú špecializovanú priemyselnú linku na recykláciu fotovoltických panelov v štýle Veolie, ROSI alebo Technoworldu. Slovensko má systém OZV, zberné miesta, zmluvných partnerov a logistiku, no samotné špecializované spracovanie všetkých typov panelov SEWA neopisuje ako plne vyriešené.
SEWA zároveň otvorene hovorí, že nie všetky druhy panelov dokážeme technologicky spracovať priamo na území Slovenska a že rastúci dopyt si vyžiada nové špecializované domáce prevádzky. To je opatrná formulácia, ale preložená do normálnej reči znamená: trh ešte nie je pripravený na vlnu, ktorá príde.
Slovenský výskum pritom úplne nespí. STU v Bratislave prezentovala technológiu, pri ktorej vedci panel rozoberajú opačným postupom, než akým sa vyrába. Najskôr riešia odstránenie vrchného skla, potom ďalšie vrstvy a cieľom má byť získanie druhotných surovín vrátane čistého kremíka. STU uvádza, že pri výskume dosiahla čistotu kremíka 97,6 %, pričom takýto materiál by sa mohol pridávať do nových výrobných ingotov. Nejde však ešte o bežnú komerčnú recyklačnú prevádzku pre slovenský trh, ale o výskumnú a patentovo chránenú technológiu, z ktorej majú vzniknúť priemyselne použiteľné licencované riešenia.
Potenciál trhu je pritom zjavný. IRENA a IEA PVPS už v roku 2016 odhadovali, že globálne môže do roku 2050 vzniknúť 60 až 78 miliónov ton odpadu z fotovoltických panelov. Zároveň uvádzali, že technicky získateľné suroviny z panelov môžu mať do roku 2050 kumulatívnu hodnotu viac než 15 miliárd dolárov a zodpovedať materiálu pre približne 2 miliardy nových panelov alebo 630 GW výrobnej kapacity. Ukazujú však, že fotovoltický odpad nebude okrajová komodita pre pár zberných dvorov.
Pre Slovensko z toho vychádza pomerne jasná otázka. Budeme staré panely voziť cez hranice a platiť spracovanie inde, alebo tu vznikne domáca špecializovaná prevádzka? Pri dnešných stovkách ton ročne sa možno biznis model skladá ťažko. Pri tisícoch ton ročne už začne vyzerať inak. A keď sa do odpadu dostanú aj panely z druhej a tretej vlny masovej domácej fotovoltiky, bude neskoro tváriť sa, že sme to nečakali. Čakali sme to. Len sme, ako obvykle, čakali aj s riešením.
Pri kúpe nových panelov sa teda oplatí pýtať nielen na výkon, záruku a menič, ale aj na recyklačný poplatok a spätný zber. Nie je to sexy otázka. Ale o pár rokov môže rozhodnúť o tom, či panel odvezie niekto normálne, alebo skončí ako problém na dvore.
Fotovoltika ako technológia problémom nie je. Problémom je naša obľúbená disciplína: najskôr masovo nasadiť, potom zistiť, kto to zaplatí, keď vec doslúži. Panely pribúdali rýchlo, starnú potichu a do odpadu budú prichádzať vo vlnách. Prvá už dorazila. Teraz ide o to, či Slovensko vybuduje vlastné riešenie, alebo bude iba sledovať, ako z ďalšej technologickej príležitosti spraví faktúru pre samosprávy.
TECHBOX.sk môže za predaj produktu v článku získať províziu formou affiliate programov.
