Pred 50 rokmi sa začala revolúcia v obývačkách. Betamax vojnu ale nevyhral

Dnes, 7. júna 2025, si pripomíname presne 50 rokov od momentu, ktorý navždy zmenil spôsob, akým konzumujeme zábavu.

V tento deň v roku 1975 totiž Sony v USA uviedlo na trh produkt, ktorý sa stal synonymom pre inováciu, ale aj pre jednu z najslávnejších prehier v dejinách technológií. Reč je o Betamax.

Čo bol Betamax a ako fungoval?

Prvým modelom, ktorý sa dostal k spotrebiteľom, bol Sony LV-1901. Nebol to len samostatný rekordér, ale masívna konzola, ktorá obsahovala rekordér a špičkový 19-palcový farebný televízor Sony Trinitron. S cenovkou 2 495 dolárov (dnes by to zodpovedalo viac ako 14 000 dolárom) išlo o absolútny luxus.

Srdcom systému bola kazeta s magnetickou páskou širokou pol palca (cca 1,27 cm). Betamax využíval pokročilú metódu helikálneho skenovania, pri ktorej rotačná hlava zapisovala video signál na pásku v hustých diagonálnych stopách. To umožnilo uložiť pomerne obrovské množstvo informácií na relatívne malú plochu a dosiahnuť tak v tej dobe špičkovú kvalitu obrazu. Mechanizmus vkladania pásky v tvare písmena „U“ bol zase rýchly a spoľahlivý.

Hlavnou inováciou však bol samotný koncept time-shifting, teda časový posun. Po prvýkrát v histórii si používatelia mohli nahrať program z televízie a pozrieť si ho neskôr. Táto myšlienka, dnes úplne bežná, bola pred 50 rokmi čistou sci-fi.

Uvedenie Betamaxu odštartovalo slávnu vojnu formátov. O rok po ňom totiž prišla konkurenčná spoločnosť JVC s vlastným formátom – VHS (Video Home System). Hoci oba systémy boli na pohľad podobné, ich súperenie definovalo technologický svet na celé desaťročia.

Betamax bol všeobecne považovaný za formát s ostrejším obrazom a kvalitnejším zvukom. VHS však prišlo s jednou rozhodujúcou výhodou – dlhšou nahrávacou dobou. Prvé VHS kazety ponúkali 2 hodiny záznamu oproti 1 hodine pri Betamaxe. Keďže priemerný celovečerný film mal okolo 90-120 minút, VHS bolo pre nahrávanie filmov z televízie oveľa praktickejšie. Neskôr sa tento rozdiel ešte zväčšil.

Zariadenia a kazety pre VHS boli zvyčajne lacnejšie. JVC navyše zvolilo stratégiu otvoreného štandardu a licenciu na výrobu VHS ochotne poskytlo desiatkam ďalších výrobcov, vrátane Panasonicu, Sharpu, Hitachi apod.. Sony si naopak Betamax držalo viac pri tele, čo viedlo k tomu, že trh zaplavili lacnejšie VHS klony.

Hoci bol Betamax priekopníkom, vojnu prehral. Zhruba do polovice 80. rokov už VHS jasne dominovalo. Čísla hovoria za všetko: Odhaduje sa, že celosvetovo sa predalo približne 18 miliónov rekordérov Betamax. Naopak, predaj VHS rekordérov od všetkých výrobcov kumulatívne prekročil hranicu 900 miliónov kusov.

Spoločnosť Sony definitívne uznala porážku v roku 1988, kedy sama začala vyrábať VHS rekordéry. Výroba samotných Betamax rekordérov bola ukončená v roku 2002 a posledné Betamax kazety zišli z výrobnej linky až v marci 2016.

Vďaka Betamaxu máme ale čosi, čo bolo kedysi niečo nevídané – domáce nahrávanie, navyše legálne. Uvedenie Betamaxu totiž viedlo k slávnemu súdnemu sporu Sony Corp. of America v. Universal City Studios, Inc. Filmové štúdiá v tej dobe žalovali Sony za porušovanie autorských práv práve kvôli nahrávaniu filmov a seriálov na Betamax.

Najvyšší súd USA ale v roku 1984 rozhodol v prospech Sony a uzákonil, že nahrávanie relácií pre osobné použitie (time-shifting) je legálne. Toto rozhodnutie položilo právny základ pre fungovanie mnohých dnešných technológií.

Z iného súdka je samotný súboj Betamax vs. VHS. Ten sa dodnes vyučuje na ekonomických a marketingových školách ako dokonalý príklad toho, že technicky lepší produkt nemusí vždy zvíťaziť.