20. február patrí k najvýznamnejším dňom v kronike kozmického výskumu, pretože práve v tento deň v roku 1986 odštartoval na obežnú dráhu základný blok stanice Mir.
Na rozdiel od predchádzajúcich projektov bol Mir navrhnutý ako modulárny systém – stanica nebola nikdy konečným celkom. Ten sa v priebehu nasledujúcich rokov rozrástol o ďalších šesť špecializovaných modulov.
Tento prístup k výstavbe priniesol nové poznatky o tom, ako dlhodobo udržiavať zložité technické zariadenia v nepriateľskom prostredí vákua a mikrogravitácie. Pôvodné odhady životnosti stanice počítali s piatimi rokmi prevádzky, no vďaka úsiliu inžinierov a posádok zostal Mir funkčným domovom pre kozmonautov až pätnásť rokov.
Počas tohto obdobia sa na palube vystriedalo množstvo medzinárodných posádok, čo viedlo k úzkej spolupráci medzi Ruskom a USA, známej ako program Shuttle-Mir. Na palubu Miru sa dostal aj prvý slovenský kozmonaut Ivan Bella, čím sa Slovensko zapísalo do histórie prevádzky tohto komplexu.
Dlhodobý pobyt na stanici priniesol vedeckej obci neoceniteľné dáta o vplyve beztiažového stavu na ľudský organizmus. Kozmonaut Valerij Poľakov tu strávil nepretržite viac ako štyristo dní, čím prakticky preukázal, že ľudské telo je schopné adaptovať sa na podmienky mimo zemskej príťažlivosti po dobu potrebnú napríklad na let k Marsu. Okrem lekárskeho výskumu sa na stanici uskutočnili tisíce experimentov v oblasti materiálových vied, biológie a astronómie, ktoré by v podmienkach pozemskej gravitácie nebolo možné realizovať.
Zaujímavosti, ktoré možno neviete
- Prvé vesmírne obilie
Na Mire sa podarilo vypestovať prvú úrodu pšenice spôsobom „od semienka k semienku“, čo potvrdilo možnosť dlhodobého poľnohospodárstva mimo Zeme.
- Vesmírne smetisko
V neskorších fázach bola stanica taká preplnená, že kozmonauti museli kľučkovať medzi vreciami s odpadkami a nefunkčnými prístrojmi.
- Údržba ako hlavná náplň práce
V poslednom roku prevádzky (2000) trávila posádka až 80 % svojho pracovného času opravami a údržbou systémov, namiesto plánovaného vedeckého výskumu.
Vesmírna stanica Mir nebola len vedeckým laboratóriom, ale aj obrovským technickým experimentom, ktorý preveril schopnosti ľudí riešiť krízové situácie v podmienkach, kde pomoc zo Zeme nie je možná. Počas svojej pätnásťročnej prevádzky čelila viac ako 1 400 poruchám, z ktorých 60 bolo klasifikovaných ako neodstrániteľných. Tieto výzvy premenili stanicu na symbol ľudskej vynaliezavosti a odhodlania.
Vo februári 1997 čelila šesťčlenná posádka jednému z najnebezpečnejších momentov v histórii letov do vesmíru. Pri aktivácii pevného palivového generátora kyslíka došlo k jeho vznieteniu. Zariadenie začalo chŕliť vraj až meter vysoký plameň, iskry a kusy roztaveného kovu. Situácia bola o to kritickejšia, že plameň zablokoval cestu k jednej z dvoch záchranných lodí Sojuz. A aby toho nebolo málo, niektoré plynové masky na palube boli nefunkčné. Kozmonauti však po zhruba 15 minútach boja oheň uhasili pomocou prístrojov naplnených penou a vodou.
O štyri mesiace neskôr, 25. júna 1997, došlo k ďalšej katastrofe. Počas testu manuálneho približovania nákladnej lode Progress M-34 stratili kozmonauti kontrolu a loď narazila priamo do vedeckého modulu Spektr. Náraz poškodil solárne panely a prerazil trup stanice, čo spôsobilo únik vzduchu do otvoreného vesmíru.
Posádka musela v priebehu niekoľkých minút v tme a chaose hermeticky uzavrieť modul Spektr od zvyšku stanice, čím navždy stratili prístup k vedeckému vybaveniu a osobným veciam v tejto časti. Stanica sa navyše následkom kolízie začala otáčať, čo vyústilo do straty napájania, keďže solárne panely prestali smerovať k Slnku.
Tieto incidenty ale poskytli dôležité lekcie o bezpečnosti a krízovom manažmente vo vesmíre, ktoré sa neskôr uplatnili pri návrhu a prevádzke Medzinárodnej vesmírnej stanice (ISS). Práve skúsenosti z Miru vytvorili technologický základ, na ktorom stojí súčasná medzinárodná spolupráca na obežnej dráhe.
Stanica Mir ku koncu svojej životnosti pripomínala skôr preplnený sklad než futuristické laboratórium. Časom sa objavili problémy, s ktorými inžinieri pôvodne vôbec nepočítali. V priestoroch stanice sa za servisnými panelmi hromadila vlhkosť, ktorá vraj vytvárala voľne lietajúce gule špinavej vody veľkosti basketbalovej lopty.
V týchto podmienkach sa začali množiť plesne a baktérie, ktoré poškodzovali kabeláž aj gumové tesnenia. Pre nánosy prachu a postupné opotrebovanie solárnych panelov zas mala stanica permanentný nedostatok elektriny. Svetlá na palube často blikali alebo úplne zhasínali, čo zvyšovalo psychický tlak na posádku.
Hoci Mir prežil svoj plánovaný vek trojnásobne, v roku 2001 padlo rozhodnutie o jeho riadenom zániku najmä z ekonomických dôvodov a kvôli prioritnej výstavbe ISS. Dnes sú trosky tohto priekopníckeho diela rozptýlené na dne Tichého oceánu, no skúsenosti z jeho opráv a krízových situácií sú základným kameňom bezpečnosti pre každú novú generáciu astronautov.