Panasonic v novej FullHD 3D videokamere odstránil obmedzenia konvenčných 3D systémov a integroval dva objektívy, kamerovú hlavu a záznam na pamäťové karty do jedného kompaktného celku. Výhodou je tak najmä väčšia flexibilita a mobilita kameramana.
Prečo a čím je 3D novinka revolučná? Totiž 3D videokamera Panasonic s FullHD rozlíšením rieši nevýhody súčasných 3D systémov, ktoré trpia veľkými rozmermi a potrebou samostatných záznamových zariadení. V kamere od Panasonicu totiž objektívy, kamerová hlava kamery a duálne záznamové zariadenie na pamäťové karty tvorí jeden celok. Nechýbajú ani ovládacie prvky nastavovania stereoskopických parametrov, čo uľahčuje používanie kamery a prispieva k pohodlnejšiemu ovládaniu. Systém dvojice objektívov umožňuje nastavovať bod konvergencie, pričom k dispozícii sú aj funkcie automatickej korekcie horizontálneho a vertikálneho posuvu. Kým pri použití konvenčných 3D systémov kamier je nutné robiť tieto nastavenia prostredníctvom počítača alebo externého videoprocesora, nová 3D Full HD kamera Panasonic sa dokáže automaticky kalibrovať, čo umožňuje okamžité snímanie 3D obrazu. Výhodou je veľkosť resp. v tomto prípade „malosť“ kamery, ako aj jej hmotnosť na úrovni 3 kg.
Záznamovými médiami kamery sú SDHC pamäťové karty. Cena kamery je však pre bežného smrteľníka privysoká, pohybuje sa totiž až na úrovni 21 000 dolárov, čiže cca. 15 772 € (pravdepodobne bez DPH), za čo si kúpite už pekné vozítko nižšej strednej triedy. Budúcnosť však rozhodne patrí 3D, ktorému veľkú kampaň robí aj film AVATAR. Kým sa však 3D kamery dostanú do rúk bežných používateľov ešte veľa piesku pretešie a vody sa preleje, no krok od Panasonicu je vítaným. Jedno je však isté, nikto z nás nebude ochotný zaplatiť za 3D kameru sumu, za akú sa bude ponúkať novinka. Navyše sa musíme vybaviť i 3D televízormi, kde by sme si natočený obsah vychutnali.
Ako vyzerá konvenčný 3D kamerový systém?
Konvenčné 3D systémy kamier sú vybudované pomocou dvoch bežných filmových alebo televíznych kamier. Za normálnych okolností sa obe kamery nainštalujú vodorovne vedľa seba, pričom je os pravej kamery vzdialená od osi ľavej kamery cca 6,5 cm – čo zodpovedá vzdialenosti medzi očami u ľudí – aby sa vytvorila binokulárna paralaxa (zdanlivý rozdiel polohy predmetu vzhľadom k pozadiu pri pozorovaní z dvoch rôznych miest). To však možno uskutočniť len s malými kamerami, pretože televízne a filmové majú príliš veľkú konštrukciu i samotné objektívy. V takom prípade je nutné zoskupiť ich vo zvislom postavení a použiť polopriepustné zrkadlá, alebo upevniť na kovové rámy (tzv. rig) a použiť hranoly. To vytvára neskladný objemný systém, ktorý sa pred snímaním musí starostlivo nastavovať, aby sa pravá ani ľavá kamera nevychyľovala. Ak sa však systém prenáša, náraz alebo vibrácie kamery vychýli, preto je nutné časté opätovné nastavovanie.