Leto roku 1968 bolo v Československu plné rozporov. Vo vzduchu visela dusná atmosféra nádeje z Pražskej jari, no zároveň aj čoraz hmatateľnejší strach z toho, čo prinesú ďalšie dni.
Presne v tom istom čase, 18. júla a 12 000 kilometrov ďaleko, neďaleko San Francisca, sa schyľovalo k revolúcii celkom iného druhu. Ani tam ale netušili ako zmení svet rovnako radikálne, ako tanky meniace osud jedného malého národa v srdci Európy.
Príbeh Intelu sa ale nezačal v roku 1968, ale o dekádu skôr a jeho korene siahajú k jednej z najväčších „zrád“ v histórii technológií. V roku 1957 opustila skupina ôsmich geniálnych mladých vedcov, vrátane Roberta Noycea a Gordona Moora, laboratórium Williama Shockleyho, spoluvynálezcu tranzistora a držiteľa Nobelovej ceny. Shockley bol síce génius, ale neznesiteľný manažér. Frustrovaní vedci sa rozhodli založiť si vlastnú firmu.
Chcete sa dozvedieť viac tech noviniek? Vypočujte si náš podcast, ktorý kompletne vytvorila umelá inteligencia:
Shockley ich nazval Zradcovskou osmičkou (Traitorous Eight). Tento akt akože zrady bol však v skutočnosti pôrodom. Založili spoločnosť Fairchild Semiconductor, ktorá sa stala epicentrom technologického zemetrasenia.
Práve vo Fairchild Semiconductor Robert Noyce vynašiel integrovaný obvod, ktorý umožnil umiestniť viacero tranzistorov na jediný kúsok kremíka. Firma sa stala liahňou budúcich technologických lídrov a desiatky firiem, ktoré dnes tvoria Silicon Valley (vrátane AMD), založili práve bývalí zamestnanci Fairchildu.
Po desiatich rokoch vo Fairchild Semiconductor cítili Noyce aj Moore, že byrokracia vo firme, ktorá sa stala obrovským korporátom, brzdí inovácie. Rozhodli sa pre ďalší odchod. Tentoraz však neboli neznámymi vedcami, ale rockovými hviezdami technologického sveta.
Založenie Intelu sprevádzalo niekoľko dnes už legendárnych, no menej známych detailov:
- Názov, ktorý takmer zabil firmu: Pôvodný plán bol nazvať firmu „Moore Noyce“. Rýchlo si však uvedomili fonetickú katastrofu. V angličtine to znelo presne ako „more noise“ (viac hluku), čo je pre spoločnosť vyrábajúcu citlivú elektroniku tá najhoršia možná reklama. Dočasne sa teda zaregistrovali ako N M Electronics a až neskôr prišli s geniálnou skratkou Intel – INTegrated ELectronics.
- Jednostranový biznis plán: Robert Noyce napísal celý biznis plán na jedinú stranu papiera. S týmto dokumentom išiel za legendárnym investorom Arthurom Rockom (ktorý financoval aj ich odchod od Shockleyho). Rockovi stačili dva dni na to, aby im zohnal kapitál 2,5 milióna dolárov.
- Tretí zamestnanec, ktorý firmu definoval: Noyce bol vizionár a tvár firmy, Moore bol technický mozog. Tretím zamestnancom, ktorý sa k nim pridal hneď po založení, bol chemický inžinier maďarského pôvodu Andrew Grove (rodený András Gróf), ktorý prežil nacistickú okupáciu aj sovietsku inváziu v Maďarsku. Zaviedol vo firme dnes už legendárnu kultúru disciplíny, konštruktívnej konfrontácie a paranoje z konkurencie, zhrnutú v jeho slávnej knihe „Prežijú len paranoidní“. Bol to práve Grove, ktorý premenil vízie Noycea a Moora na fungujúci a dominantný stroj.
Prvý úspech nebol procesor
Hoci si dnes Intel spájame s mikroprocesormi, jeho prvým cieľom bolo niečo iné: pamäť. V tej dobe dominovali magnetické pamäte, ktoré boli pomalé a nespoľahlivé. Intel stavil na kremíkové polovodičové pamäte. Ich prvým obrovským hitom bol v roku 1970 čip Intel 1103, prvá komerčne dostupná DRAM pamäť na svete. V roku 1972 sa stal najpredávanejším polovodičovým čipom na svete a definitívne vytlačil starú magnetickú technológiu.
Mikroprocesor, dnes už najdôležitejší vynález Intelu, sa zrodil takmer náhodou. V roku 1969 si japonská firma Busicom objednala od Intelu sadu 12 špecializovaných čipov pre svoju novú programovateľnú kalkulačku. Projektu sa ujal inžinier Ted Hoff. Namiesto výroby 12 zložitých a jednoúčelových čipov prišiel s revolučnou myšlienkou: čo tak vytvoriť jeden jediný, univerzálny a programovateľný čip, ktorý by dokázal vykonávať všetky požadované funkcie?
Výsledkom bol v roku 1971 Intel 4004 – prvý mikroprocesor na svete. Malý čip s výkonom prvého obrovského počítača ENIAC z roku 1946.
Intel si pritom spočiatku neuvedomil, aký poklad drží v rukách. Práva na mikroprocesor vlastnil podľa zmluvy japonský Busicom. Keď si inžinieri v Inteli uvedomili, že tento mozog na čipe sa dá použiť na čokoľvek, nielen na kalkulačky, vedenie Intelu urobilo jeden z najlepších obchodov v histórii. Odkúpili práva späť od Busicomu za smiešnych 60 000 dolárov. Japonci súhlasili, pretože sa dostali do finančných ťažkostí a netušili, že práve predali kľúč k digitálnej budúcnosti.
Čo ste o Inteli možno netušili?
Zvuková znelka „Bong!“, teda ikonický päťtónový zvuk (D-flat, G-flat, D-flat, A-flat, B-flat) bol vytvorený v roku 1994 a stal sa jedným z najznámejších zvukových lôg na svete. Odhaduje sa, že sa prehrá niekde na svete každých päť minút.
Intel je v podstate piesková spoločnosť. Jeho najdôležitejšou surovinou je kremík, ktorý sa získava z obyčajného piesku. Ten prechádza extrémnym procesom čistenia a transformácie na dokonale hladké kremíkové pláty (wafers).
Výrobné haly Intelu, známe ako „Fabs“ (z angl. fabrication plant), sú tisíckrát čistejšie ako operačné sály. Jediná smietka prachu môže zničiť celý čip. Pracovníci preto nosia špeciálne celotelové obleky („bunny suits“) so samostatným prívodom vzduchu, aby sa zabránilo akejkoľvek kontaminácii.
Najväčšie továrne Intelu sú tak komplexné, že majú vlastnú infraštruktúru, rozvody vody, elektriny a plynov, ktoré by stačili na zásobovanie malého mesta. Napríklad na výrobu čipov sa používa ultra-čistá voda, ktorá je tisíckrát čistejšia ako pitná voda.
Po rokoch absolútnej dominancie Intel v poslednej dekáde čelil najväčším výzvam vo svojej histórii. Spoločnosť napríklad zaváhala pri prechode na pokročilejšie výrobné technológie (10nm a 7nm procesy), čo jej spôsobilo niekoľkoročné meškanie. Konkurenti ako taiwanský TSMC a Samsung ju technologicky predbehli a začali vyrábať menšie a úspornejšie čipy.
Toto zaváhanie využila konkurencia. AMD sa vrátilo na výslnie s mimoriadne úspešnými procesormi Ryzen a EPYC. Apple opustilo Intel a prešlo na vlastné, vysoko výkonné čipy série M. V oblasti umelej inteligencie zase dominuje Nvidia.
Intel dnes investuje desiatky miliárd dolárov do výstavby nových tovární v USA (Arizona, Ohio) a Európe (Nemecko), aby získal späť technologické líderstvo. Hoci jeho pozícia už nie je taká neotrasiteľná ako kedysi, stále je to technologický gigant s obrovským know-how a zdrojmi. Jeho budúcnosť závisí od toho, či sa mu podarí úspešne zrealizovať tento ambiciózny plán a opäť sa stať nielen dizajnérom, ale aj popredným svetovým výrobcom tých najpokročilejších čipov.
Leto roku 1968 tak symbolizuje dva odlišné osudy. Kým v strednej Európe sa na dlhé roky zatvárali dvere pred svetom a inovácie sa obmedzili na prežitie, v Kalifornii sa otvorili dvere do úplne nového sveta. Digitálneho.