Pozrite si
Keď v roku 1956 firma IBM predstavila prvý magnetický pevný disk IBM 305 RAMAC, bola to pamäťová revolúcia. Na 50-úložných platniach – každá s priemerom 61 cm – dosiahol kapacitu 5 megabajtov (MB). V časoch, keď dátam kraľovali dierne štítky a dierna páska, to bol nevídaný pokrok, hoci mechanika disku mala hmotnosť jednej tony.
Vývoj počítačov postupne so sebou ťahal aj zlepšovanie parametrov pevných diskov. Rástla ich kapacita a rýchlosť čítania/zápisu dát a rozmery sa zároveň zmenšovali, pričom taktovku dlho držala IBM.
Od roku 1973 pracovala na projekte pevného disku, ktorý by mal rotujúce platne uzavreté v pevnom obale. Projekt dostal pomenovanie Winchester a prvý 8“ harddisk tohto typu pre sálové počítače prišiel v roku 1979.
O rok neskôr uviedla spoločnosť Seagate Technology prvý 5,25 palcový disk – ST506. Začal sa používať aj v osobných počítačoch PC XT. Mal síce nízku kapacitu (6 MB), no cesta harddiskov do personálnych a prenosných zariadení bola otvorená. V stolných počítačoch sa postupne presadili 3,5“ HDD, ktoré sa tam používajú dodnes.
Magnetický záznam je kráľom
Do prenosných počítačov si našli cestu 2,5“ pevné disky. Vďaka menšiemu priemeru magnetických platní si vystačia s menším pohonom, čo priaznivo vplýva na spotrebu energie. Prvý 2,5″ disk vyvinula spoločnosť PrairieTek v roku 1988 a tiež mal z dnešného pohľadu len symbolickú kapacitu 20 MB.
Nezabúdajme však, že v tých časoch domáce počítače reprezentovali najčastejšie 8-bitový „zázrak“ od Atari, alebo ZX-Spectrum od Sinclairu. Hračky bez harddisku, s operačnou pamäťou 64 KB! (Čítate dobre, nie 64 MB, ale 64 KB.) Softvér sa načítaval z externého magnetofónu, neskôr z diskety.
Postupne sa trh kľúčových dodávateľov harddiskov vykryštalizoval. IBM, ktorá bola do 80-tych rokov lídrom diskových technológií, trh diskov pre osobné počítač opustila. V roku 1999 sa síce do tohto segmentu vrátila s HDD Microdrive o kapacite 170 MB, ale vzápätí predala know-how japonskej firme Hitachi. Ďalšími silnými značkami na trhu harddiskov sa stali Seagate, Western Digital, Toshiba a niekoľko ďalších.
So zdokonaľovaním technológií zápisu, čítania, samotných materiálov a zvyšovania otáčok dokáže harddisk stále bez problémov držať krok s polovodičovými SSD diskami. Cenou, životnosťou a kapacitou ich dokáže dokonca stále pokoriť.
Technológia Giant Magnetoresistive Effect – GMR (efekt gigantického magnetického odporu), ktorá sa prvýkrát objavila v roku 1997 v harddisku IBM Deskstar 16G s kapacitou 16,8 GB, umožnila výrazné zvyšovanie kapacity diskov.
Prvý disk s kapacitou 400 GB vyrobila v roku 2004 Hitachi. V roku 2006 uviedla Fujitsu-Siemens prvý 1 TB disk a v roku 2012 sa objavil HDD od Western Digital s kapacitou 4 TB. Aktuálne ponúka firma Seagate disky BarraCuda Pro, IronWolf a SkyHawk s kapacitou 10 TB. Reč je ale o 3,5“ harddiskoch.
200 000 nákladiakov vo vrecku
Dnes však máme k dispozícii aj 2,5“ harddisky s enormnou kapacitou, takže notebooky a externé USB disky si hravo poradia aj s náročnými multimediálnymi súbormi a digitálnymi fotografiami s vysokým rozlíšením. Ešte menšie HDD (1,8″ a 1″) sa používajú v niektorých mobilných zariadeniach.
Malý prenosný pevný disk Toshiba Canvio Premium má rozmery cca 11 x 8 x 2 cm a hmotnosť 23 dkg, pričom s kapacitou 3 TB uchová 600 000 x viac dát, ako prvý disk od IBM z roku 1956. Pri porovnaní hmotnosti, ktorú by dosiahlo 600 000 harddiskov IBM 305 RAMAC dostaneme koeficient 2 608 695 652. Inak povedané, v prepočte na jeden KB je nový disk od Toshiby viac ako 2,6 miliardkrát ľahší, ako prvý harddisk spred 60 rokov.
Isteže, pred 60 rokmi zďaleka nebola potreba dátovej kapacity taká ako dnes, ale to máme zároveň aj šťastie. Ak by aj existovalo toľko vyrobených harddiskov s kapacitou 5 MB, pre dosiahnutie 3 TB by sme ich náklad s hmotnosťou 600 000 ton museli premiestňovať kolónou 200 tisíc trojtonových nákladiakov Praga V3S, ktoré boli šlágrom tej doby.
Je omnoho jednoduchšie strčiť do vrecka kompaktný harddisk s hmotnosťou menej ako ¼ kg a mať všetky dáta stále so sebou. Čo poviete?
Zdroj