Pozrite si
Svet sa mení takou rýchlosťou, ako ešte nikdy predtým. Autonómne autá, AI, roboty a bohvieaká ďalšia háveď prichádza rýchlejšie, než si stíhame všímať. Radikálne zmeny prichádzajú razantne a nikto z nás dnes netuší, či práve teraz žijeme tie najúžasnejšie, alebo tie najdesivejšie časy ľudstva.
Pri zamyslení dlhšom ako desať sekúnd sa však musí každý kriticky mysliaci človek začať obávať o svoju budúcnosť. Totiž práce, ktorú by robot s umelou inteligenciou nedokázal robiť lepšie a efektívnejšie, ako my, nie je zas tak veľa. Viete koľko ľudí sa na Slovensku živí niečím, čo budú o pár rokov robiť výlučne stroje? (veľmi veľa)
A viete, ako reaguje na meniaci sa svet naše školstvo? (bezradne) A čo vízie politikov? (LOL) Presne o tomto som chcel písať, ale nechám si to až na rok 2017, pretože sa vraj blížia najradostnejšie sviatky roka, kedy ľudia nepotrebujú čítať kruté pravdy o smutnej budúcnosti, ale potrebujú istoty radosť a zábavu.
Ja opíšem niečo veselšie, aj keď utrpenia bude na nasledujúcich riadkoch tiež riadna nádielka, pretože v poslednej dobe som nezažil nič tak tragikomické, ako môj pokus o prvý CrossFit tréning. To je taká strašne cool cesta od michelinovských pásov k bicepsom a sixpackom ako z reklamy na Acqua di Gio.
Dnes už viem, že viac strašná, ako cool. Netuším, prečo ma neodradili fotografie čudných ľudí s tehlami na miestach, kde má normálny kaviarenský povalač apoň 10 cm kvalitného tuku. Neviem, prečo mi neprišlo zvláštne, že ma chcú prilákať fotkami Herkula s úsmevom prevracajúceho pneumatiku z kombajnu. Tú prednú.
Neodradili ma dokonca ani ŽXeny s olympijskými činkami nad hlavami. Nechal som sa prehovoriť rovnako naivnými kamarátmi a vstupujem do fitka.
Na tvári pohŕdavý úsmev človeka, ktorý v minulom storočí zažil letnú prípravu hokejistov a zimnú prípravu veslárov, nič nemôže bolieť viac. Takéto nastavenie mysle mi vydrží asi osem sekúnd, presne do chvíle, kedy ho vystrieda hrdlozvierajúci pocit absolútnej nepatričnosti.
Predierajúc sa pomedzi xeny a mužov, ktorí s obludnými svalmi a navretými žilami tlačia, ťahajú či iným spôsobom presúvajú kopy železa, aké by v pohode stačili na výrobu auta nižšej strednej triedy, si uvedomujem, že toto je tragický omyl.
Viac medzi svojimi by som sa cítil hádam už aj na MDŽ mítingu Smeru. O nič lepšie to nie je ani v CrossFit skupine, tu sa okrem našho trojčlenného Marshmallow tímu objavili už len dvaja ďalší chlapi. Jeden z nich je tréner…
Začíname strečingom. Ocitnúť sa v jednom kruhu s desiatimi ženami rozťahujúcimi sa v elastickom oblečení by nebol úplne zlý zážitok, keby som sa nemusel rozvičovať s nimi. Nestíham, pri väčšine cvikov ani len netuším, kam dať ruku, kam nohu to už vôbec nie. Snažím sa. Bolí to, začínam sa potiť a prestávam vládať.
Z hodinového tréningu prešli tri minúty a je mi jasné, že doteraz som sa kruto mýlil – až toto je ten ozajstný pocit absolútnej nepatričnosti. V očiach mojich kamarátov sa zračí rovnaké zdesenie a to je jediné, čo mi zabráni zbabelo ujsť z tohto pekla.
Prechádzame na prvý cvik. Dvadsaťkilovú železnú gulu s rúčkou dvíhame švihom do vyšky očí, aby sme ju vzápätí spustili a snažili sa ju zastaviť vlastnými ehm… povedzme že panvou. Kým si my búšime železom do vajec, tak xeny z našej skupiny drepujú s olympijskou činkou a hádžu po nás pohŕdavé pohľady.
Svaly začínajú páliť, svet naokolo sa mi rozmazáva, a to práve v momente, kedy skutočný tréning len začína. Kliky, brušáky, vajcobúšenie a výskoky na metrovú bedňu. Bez prestávky, stále dookola.
Ženy idú ako stroje, také dokonalé brušáky som ešte nevidel. Mňa definitívne opúšťa vedomie aj posledné zvyšky dôstojnosti. Cez slzy len veľmi rozmazane vidím svojho kamaráta, inak dôstojného a elegantného človeka, ako sa navzdory masívnemu traseniu celého tela snaží dotknúť špičiek svojich nôh (brušáky).
Moje pokusy o výskoky na bedňu musia vyzerať ešte smutnejšie. Xeny nás v kruhovom tréningu predbehli o dve kolá, teraz stoja nad nami a zhnusene sledujú trápenie reprezentantov silnejšieho pohlavia. Mne je už všetko jedno.
Na záverečný strečing si môj mozog neuchoval žiadne spomienky, najbližšia ďalšia je tá z krčmy, kde sa z posledných síl snažím trasúcimi rukami trafiť do úst hamburger.
Myslite na tento príbeh, keď budete spomínať na sviatky, ako ste si nakladali dvanásty šnicel a štvrté kilo koláčov. Krásny, pokojný a hlavne striedmy nový rok 2017, priatelia.