Predstavte si revolúciu bez jediného výstrelu, bez politického manifestu a bez hesiel kričaných v uliciach. Revolúciu, ktorej hlavnou zbraňou bola kazeta, veliteľstvom tínedžerská izba a bojovým poľom obyčajný chodník.
Presne takáto revolúcia sa začala 1. júla 1979. Nebola to len škatuľka z plastu a kovu. Bola to vstupenka do inej reality.
Chcete sa dozvedieť viac tech noviniek? Vypočujte si náš podcast, ktorý kompletne vytvorila umelá inteligencia:
V tento deň totiž Sony uviedlo na trh produkt, ktorý zmenil správanie celej generácie a urobil z hudby najosobnejšiu formu umenia. Bol to deň, kedy sa zrodil Sony Walkman (TPS-L2). V 70. rokoch bola hudba buď viazaná na miesto, alebo bola symbolom verejnej produkcie. Prakticky nikde inde ste si ju nemohli vypočuť.
Centrum zážitku tvorili masívne Hi-Fi systémy, gramofóny s vinylovými platňami a veľké reproduktory. Počúvanie hudby bol rituál – sústredená, stacionárna a často spoločenská aktivita. Vysoká vernosť zvuku bola pripútaná k obývačke. Druhým miestom bolo auto, no aj tu išlo o zdieľaný zážitok v uzavretej kapsule vozidla.
Skutočná „mobilita“ bola synonymom kompromisu. Na jednej strane existovalo malé tranzistorové rádio, ktoré šumelo v mono kvalite a slúžilo skôr ako zdroj správ, no najmä – používateľ nemal žiadnu kontrolu nad obsahom. Počúval to, čo mu práve vybral rozhlasový dramaturg.
Na druhej strane stál boombox (ghettoblaster) – obrovský, ťažký kazetový prehrávač. Ten síce umožňoval prehrávať vlastnú hudbu, no svojou podstatou bol nástrojom na verejné zdieľanie, na ozvučenie ulice či parku. Myšlienka osobného, vysokokvalitného stereo zážitku počas chôdze bola jednoducho fantáziou.
Nápad zrodený nad Pacifikom
Až vtipné je, že Walkman sa nezrodil vo výskumnom laboratóriu. Zrodil sa z osobnej potreby spoluzakladateľa Sony, Akia Moritu, ktorý chcel počúvať operu počas dlhých letov. Tím pod vedením dizajnéra Nobutoshiho Kiharu siahol po existujúcom produkte – Sony Pressman. Bol to malý, monofónny kazetový diktafón určený pre novinárov.
Inžinieri spravili až geniálne jednoduchý hack: odstránili nahrávací obvod a reproduktor, nahradili ich stereo zosilňovačom a k zariadeniu pripojili úplne nový typ slúchadiel – model MDR-3L2. Boli extrémne ľahké v porovnaní s masívnymi domácimi slúchadlami tej doby a stali sa kľúčovou súčasťou zážitku.
Vedenie Sony bolo extrémne skeptické a pôvodný plán bol vyrobiť iba 30 000 kusov. Počiatočný predaj v júli 1979 bol viac ako vlažný. Potom však Sony spustilo geniálnu marketingovú kampaň, kde si mladí ľudia mohli Walkman vyskúšať priamo na uliciach Tokia. Zážitok bol taký prevratný, že sa z neho stala senzácia. Do konca augusta bolo všetkých 30 000 kusov beznádejne vypredaných.
Tým sa to celé len začalo. Čísla, ktoré nasledovali, boli astronomické. V priebehu desiatich rokov predalo Sony viac ako 50 miliónov Walkmanov. Celkovo sa pod touto značkou predalo viac ako 400 miliónov zariadení, z toho vyše 200 miliónov tvorili práve pôvodné kazetové prehrávače, čím sa Walkman stal jedným z najúspešnejších spotrebných produktov v histórii.
Vojna klonov
Konkurencia bola najprv zaskočená, no potom bola nútená zúfalo reagovať. Kým sa ostatní japonskí giganti ako Panasonic, Toshiba či Aiwa spamätali, Sony už malo na trhu vybudovanú pozíciu a meno Walkman sa stalo synonymom pre celú kategóriu.
Vznikla tak „vojna klonov“. Aiwa prišla so svojím modelom CassetteBoy, Panasonic uviedol sériu prehrávačov MiJ (My Jogger) a Toshiba predstavila svoj model Walky. Tieto firmy sa často snažili konkurovať cenou alebo pridanými funkciami, ako nahrávanie či grafické ekvalizéry. Sony si však udržalo status originálu a prémiovej značky. Mať Walkman bolo o statuse, ostatné bolo vnímané ako kompromis.
Dopad Walkmanu bol ale oveľa hlbší než len čísla predaja. Zmenil to, ako žijeme. Vytvoril fenomén akejsi osobnej zvukovej bubliny. Človek mohol byť fyzicky prítomný vo verejnom priestore, no mentálne bol vo svojom vlastnom svete, režírovanom hudbou podľa vlastného výberu. Sociológovia hovorili o Walkman efekte, ktorý viedol k posilneniu individuality.
Mixtape funguje dodnes
Vznikol aj fenomén „mixtape“. Ten sa stal formou umenia a komunikácie. Starostlivo zostavená kazeta bola osobným darom, vyznaním lásky, soundtrackom k priateľstvu. Walkman umožnil tento osobný odkaz nosiť neustále so sebou. Zároveň sa stal neoddeliteľnou súčasťou fitness revolúcie 80. rokov, keďže behanie alebo cvičenie sa s hudobným sprievodom stalo oveľa zábavnejším. A mixtape funguje dodnes, dokonca aj cez audio streamingové platformy.
Walkman bol začiatok evolučnej reťaze. Po ňom prišiel Discman pre CD, potom MiniDisc a nakoniec MP3 prehrávače, ktorých kráľom sa stal Apple iPod. Každé z týchto zariadení stálo na pleciach svojho predchodcu a posúvalo myšlienku osobnej hudby ďalej. Dnes, v ére smartfónov a streamovacích služieb, už samostatný prehrávač takmer nepotrebujeme.
Koncept sa však nezmenil, len sa doviedol do extrému. Prísľub Walkmanu bol: „tvoja obľúbená kazeta, kdekoľvek“. Prísľub dneška je: „všetka hudba sveta, kdekoľvek a okamžite“. A hoci kazetové Walkmany už zapadli prachom, ich duch žije v každom páre slúchadiel (aj tých bezdrôtových) pripojených k smartfónu, ktorý nosíme vo vrecku.