Pozrite si
30 rokov boli symbolom technologických možností ľudstva. Flotila raketoplánov Space Shuttle bola stelesnením sna o opakovane použiteľnom vesmírnom plavidle, ktoré štartuje ako raketa a pristáva ako lietadlo.
Vyniesli na orbitu Hubblov teleskop, postavili Medzinárodnú vesmírnu stanicu (ISS) a inšpirovali celé generácie. No 21. júla 2011 raketoplán Atlantis dosadol na pristávaciu dráhu naposledy.
Obsah pokračuje pod reklamou
Ich éra sa definitívne sa skončila. Prečo? Odpoveď je zmesou tragédií, ekonomiky a technologického vývoja. Program raketoplánov trápili od začiatku tri zásadné problémy. Pôvodná myšlienka bola, že vďaka znovupoužiteľnosti budú lety do vesmíru veľmi lacné a časté, hovorilo sa až o 50 letoch ročne.
Chcete sa dozvedieť viac tech noviniek? Vypočujte si náš podcast, ktorý kompletne vytvorila umelá inteligencia:
Realita však bola brutálne odlišná. Ukázalo sa, že príprava raketoplánu na ďalší let je neuveriteľne zložitá, drahá a časovo náročná. Po každom lete museli technici a inžinieri skontrolovať státisíce dielov, vrátane individuálnej inšpekcie a častej výmeny desaťtisícov doštičiek tepelného štítu.
Hlavné motory, zázraky techniky, sa museli po každej misii kompletne rozobrať a zrepasovať. Keďže náhradné diely sa nevyrábali sériovo, každá oprava bola extrémne drahá. Výsledkom bolo, že namiesto plánovaných desiatok letov ročne program zvládal v priemere len štyri až päť, pričom cena jednej misie sa po započítaní všetkých nákladov vyšplhala na astronomických 1,5 miliardy dolárov! Sen o lacnej vesmírnej doprave sa tak rozplynul ako letná hmla.
Okrem nákladov bola kľúčovým faktorom bezpečnosť. Raketoplán bol najkomplexnejší lietajúci stroj, aký kedy človek postavil, no táto komplexnosť skrývala ja konštrukčné chyby. Na rozdiel od klasických kapsúl ako Apollo či Sojuz, raketoplán nemal žiadny únikový systém, ktorý by v prípade havárie rakety odniesol posádku do bezpečia. Počas prvých dvoch minút letu bola posádka v pasci, rútiaca sa do vesmíru rýchlosťou 5 000 km/h.
Jeho ďalším fatálnym nedostatkom bol zraniteľný tepelný štít, ktorý sa ukázal byť jeho Achillovou pätou. Tieto nedostatky viedli k dvom národným tragédiám – havárii Challengera v roku 1986 a havárii Columbie v roku 2003, pri ktorých zahynulo dokopy 14 astronautov.
A práve katastrofa Columbie, spôsobená poškodením tepelného štítu pri štarte, bola posledným klincom do rakvy programu Space Shuttle. Ukázala totiž, že ani po desaťročiach prevádzky nie je systém bezpečný a efektívny. Nakoniec program, ktorý vznikol v 70. rokoch, bol v 21. storočí beznádejne zastaraný a jeho údržba bola čoraz náročnejšia.
Ukončenie programu raketoplánov po sebe ale zanechalo v NASA ale obrovskú dieru. V USA zrazu nemali vlastný spôsob, ako dopraviť astronautov na ISS a boli takmer desaťročie odkázaní na ruské lode Sojuz. NASA však medzitým spustila revolučný program Commercial Crew Program, v rámci ktorého si objednala vývoj a prevádzku vesmírnych lodí od súkromných firiem. Výsledkom sú dnešní nástupcovia.
Prvým a najúspešnejším z nich je Crew Dragon od SpaceX. Táto kozmická loď v tvare kapsuly, štartujúca na čiastočne znovupoužiteľnej rakete Falcon 9, sa stala od roku 2020 hlavným vesmírnym taxíkom pre NASA.
Jej najväčšou prednosťou je bezpečnosť, keďže disponuje integrovaným záchranným systémom, ktorý dokáže v prípade nehody odstreliť kapsulu s posádkou od rakety. Navyše, cena za jedno sedadlo v nej je dramaticky nižšia než v ére raketoplánov.
Obsah pokračuje pod reklamou
Druhým pilierom programu Commercial Crew Program je Starliner od Boeingu. Ide o konkurenčnú kapsulu, ktorá je navrhnutá na pristávanie na pevnine pomocou airbagov. Jej vývoj však sprevádzali rozsiahle technické problémy a odklady, ktoré oddialili jej plnú certifikáciu. Napriek tomu je pre NASA kľúčové mať dvoch nezávislých dopravcov, aby sa predišlo závislosti na jedinom systéme.
Myšlienka vesmírneho lietadla, ktoré pristáva na dráhe, však úplne nezomrela a duch raketoplánu žije ďalej v modernejších projektoch. Spoločnosť Sierra Space vyvíja malý, bezposádkový raketoplán Dream Chaser. Ten bude štartovať na rakete, no vracať sa bude ako klzák na bežnú letiskovú dráhu.
V prvej fáze má slúžiť ako nákladná loď pre ISS, pričom jeho schopnosť jemného pristátia umožní bezpečný návrat citlivých vedeckých experimentov. V budúcnosti sa počíta aj s verziou pre posádku. Okrem toho americké vzdušné sily (USAF) už roky tajne prevádzkujú miniatúrny robotický raketoplán X-37B, čo dokazuje, že koncept okrídleného plavidla je pre určité misie stále veľmi relevantný.
Éra gigantického, univerzálneho raketoplánu sa teda skončila, pretože sa ukázala ako nebezpečná a neekonomická. Budúcnosť patrí špecializovanejším, lacnejším a bezpečnejším systémom. Na dopravu ľudí slúžia efektívne kapsuly a na špecifické účely sa vracia koncept okrídlených lodí v modernejšom spracovaní. Odchod raketoplánu do dôchodku bol nevyhnutný krok, ktorý paradoxne odštartoval novú, dynamickejšiu a udržateľnejšiu éru dobývania vesmíru. Čo nás v nej čaká ukážu až najbližšie roky.