Sám seba považujem za dostatočne vzdelaného človeka na to, aby som nenaletel rôznym predpovediam o koncoch sveta. Aj keď sú príčiny týchto často mýtických koncov založené na reálne možnej príčine konca sveta, je až komické, koľko z nás tomu bez výhrad uverí. Ja sám som s obdivom sledoval množstvo ľudí, ktorí sa ukrývali pred pár dňami v bunkroch a čakali čo sa stane (teda pokiaľ opomeniem jedného známeho, ktorý šiel do pohostinstva ktorého priestory sú v jednom z týchto civilných krytov a preflámoval celú noc). Medialita celého konca sveta ma však prinútila zamyslieť sa nad mnohými vecami. Jednou z nich bol aj súčasný stav výpočtovej techniky a cesta ktorá k tomuto stavu viedla.
Nasledujúci článok je subjektívnou fantáziou autora, a len blázon by z neho vyvodzoval nejaké závery či dôsledky voči akejkoľvek osobe. Podobnosti s urážkami či vykresľovaním v negatívnom či v pozitívnom svetle sú čisto náhodné.
Pamätám si ešte koniec minulého tisícročia a paniku ohľadne toho čo sa len stane, pokiaľ hodiny v počítačoch prekročia hranicu roku 2000. Z dnešného hľadiska sa nám môže tento problém zdať komický, no pred 12-timi rokmi to bola veľká udalosť. V rôznych časopisoch som dokonca čítal o prídavných kartách, ktoré mali tento problém odstrániť v prípade, že výrobca matičnej dosky nebude schopný dodať upravený BIOS. Apokalypsy vo svete výpočtovej techniky tak nie sú ničím novým a v minulosti nám neraz dokázali poriadne nahnať strach. Ľudstvo sa z nich vždy nejakým spôsobom dostalo a to hlavne preto, že tieto hrozby boli riadne pomenované, charakterizované a konečné riešenie v podstate nebolo ani veľmi náročné.
Pri vianočnom upratovaní som narazil na jeden zo starších notebookov nemenovanej značky, ktorý ste mohli vidieť v jednej z posledných retro-recenzií. Jedná sa o kúsok z pred roku 2000, a ako je vidieť aj on úspešne prežil všetky apokalypsy a aj dnes funguje ako nový. Keďže mnohí redaktori pracujú aj počas sviatkov, tak aj u mňa sa momentálne nachádza iný model tej istej značky, ktorý ale predstavuje súčasnosť výrobcu a je osadený všetkými modernými technológiami. Priznám sa že u tohto nového modelu nemám veľmi veľké nádeje o tom, že niekedy v roku 2025 bude plne funkčný a budeme ho mať tú česť testovať v niektorej z budúcich retro-recenzií.
Čo ma ale k takémuto záveru viedlo? Nie je to rozhodne nijak krátky myšlienkový proces, ale skôr dedukcia založená na mnohých testoch a štúdiu mnohých recenzií publikovaných po celom svete. Najhoršia katastrofa je totiž tá, ktorá vôbec nie je ako katastrofa prezentovaná. Súčasný úpadok informačných technológií totiž pomenovávame rôznymi frázami ako napríklad „štýlový dizajn“ či „najtenší na svete“. Niekedy počujete aj označenie „revolučné materiály“ či „definícia nového štandardu“. Netvrdím, že všetko, čo výrobcovia zaviedli za posledné roky do praxe je hlúposť či krok späť, no mnohokrát boli nové veci zavádzané na úkor tých starých. Ja osobne žiaden nový štandard nepotrebujem, pokiaľ mi ten starý plne vyhovoval. Už sa síce neradím medzi jednoduchých používateľov počítača či smartfónu, no napriek tomu som v prvom rade praktický človek. Nemám rád, pokiaľ nový spôsob vykonávania tej istej činnosti potrebuje dlhší čas, viac prostriedkov či je z iného dôvodu neekonomickejší. Naozaj sme dospeli do štádia kedy robíme pokrok iba kvôli tomu aby sme nestagnovali?
Niekedy sa mi zdá že áno. Pamätáte si napríklad na malé prenosné notebooky s mizerným výkonom ktoré sa začali medzi bežným ľudom označovať ako netbooky? Dnes ich už nájdete iba veľmi ťažko, ich miesto totiž nahradila úplne nová skupina notebookov, ktorých meno je „trademarkom“ jednej spoločnosti. Pritom ten ich mizerný výkon postačoval na väčšinu činností, ktoré bežný užívateľ vykonával. Prvé modely na tom boli pochopiteľne veľmi biedne, no z rozšírením dvojjadrových (virtuálne štvorjadrových) modelov s 2 GB RAM sme zrazu mali veľmi praktický a malý nástroj nato, aby sme si prezerali internet, písali e-maily či dokumenty, počúvali hudbu či prezentovali rôzne prezentácie na projektore. Pritom mali tieto prístroje neraz výdrž na batériu cez 10 hodín a ich cena bola viac než ľudová. Prečo sme ich teda nahradili niečím novým? Prečo sú netbooky dnes na listine ohrozených druhov?
Problémom je, že pokiaľ ste spoločnosť čo sa živí predajom výpočtovej techniky a naučíte svojich zákazníkov, že aj lacný model, na ktorom máte malú maržu im stačí na každodennú prácu (a božechráň, aby im ešte takýto model aj dlho vydržal), tak ich už nikdy nič nedonúti, aby si od vás kúpili niečo, na čom máte dobrý zárobok. V konečnom dôsledku si tak podkopete vlastný biznis. To sa v podstate dialo pred pár rokmi na trhu s netbookmi. Projekt, ktorý mal pôvodne otvoriť africký trh a navýšiť predaje sa zvrhol na masovú (a neraz aj štýlovú) vec v civilizovanom svete. Za pár sto eur mali zákazníci to, čo v podstate chceli. Prístroj bol malý, pomerne veľa vydržal (aj modely od výrobcov, ktorých kvalita je nechválne známa, boli napodiv vďaka malým rozmerom dosť odolné), a mal rádovo dlhšiu výdrž na batériu, ako 15“ modely, ktoré stáli často aj o pár desiatok (stoviek) eur viac.
Veľkí výrobcovia tak potrebovali tento problém urýchlene vyriešiť. Riešenie tak prišlo od toho najvyššieho v podobe úplne nového typu notebookov. Čo sa však skrýva za „super-tenkými“, „super-ľahkými“ a „mega-štýlovými“ notebookmi? V prvom rade si treba uvedomiť v čom sa tieto 2 koncepcie notebookov líšia. Tá nová má väčší displej, často ušľachtilejšie materiály a vyšší výkon. Väčší displej je výhodou, ale iba do tej miery, pokiaľ zbytočne nezvýši rozmery a hmotnosť notebooku. V tomto smere je každý z nás iný a niekomu vyhovujú väčšie a iným menšie displeje (a to ešte ani nezačínam s ich rozlíšením). Ušľachtilé materiály ako hliník, sú skôr dôsledkom novej koncepcie, než príčinou pre ich kúpu. Každý, kto raz držal v rukách lacný 15-palcový plastový notebook vie, že čím väčšie rozmery, tým pevnejší materiál je potrebný na konštrukciu. Keďže je potrebné pri tejto koncepcii zachovávať určitý limit na hmotnosť, tak boli materiály ako hliník či uhlíkové vlákna iba racionálnym riešením. Posledným rozdielom je samotný výkon zariadenia, ktorý bol nespočetne krát ospevovaný. Pri praktických testoch sa mi však ukázalo, že reálny prínos je viac menej v SSD disku a 4+ GB RAM, než v samotnej výmene procesora. Pokiaľ by ste dali do nejakého modernejšieho netbooku súčasný SSD disk a 4 GB RAM, tak sa výkonnostný rozdiel zníži na zanedbateľné minimum (z pohľadu rozdielu ceny, a to samozrejme počítam aj s cenou nového SSD disku a pod.). Počítačové hry či náročné grafické aplikácie si totiž nespustíte ani na jednom z týchto typov notebookov.
Záverom tak môžem zhodnotiť, že za nový dizajn, nové porty, nové displeje, nové disky a celkovo za pocit niečoho súčasného a štýlového zaplatíme mnohokrát viac, ako by sme vlastne chceli. Práve cena bola totiž často kritizovaná u tejto novej skupiny notebookov a ani po dvoch vlnách zlacnení sa ceny týchto prístrojov ani zďaleka nepribližujú niekdajším cenám netbookov (+ inflácia a ceny SSD diskov). Zákazníci si na to už tak nejako zvykli a kupujú ich, pretože vlastne ani nemajú veľmi na výber. Oproti situácii z pred dvoch rokov je totiž netbookov na súčasnom trhu tak pätina a dodávajú ich už iba traja či štyria výrobcovia (oproti 15-20 v čase najväčšej slávy).
Koľko sme vlastne ochotní my, ako zákazníci ustúpiť súčasným trendom? Dobrým príkladom je najnovšia verzia operačného systému, ktorý používa väčšina z nás. Ja osobne ju považujem za veľmi odvážny krok, ktorého dopady sú testované priamo na zákazníkoch. Vy si tak daný operačný systém kúpite (s notebookom, počítačom alebo samostatne) a podľa miery vášho hnevu, alebo rezignácie si výrobca povie či to bol krok správnym, alebo nesprávnym smerom. Fascinuje ma totiž, že táto verzia bola vydaná najprv ako beta pre odbornú verejnosť a potom aj ako beta pre bežnú populáciu. V oboch prípadoch bolo prijatie značne kontroverzné. Už takéto prijatie malo byť náznakom toho, že veci treba doladiť, prípadne prerobiť tak, aby boli použiteľnejšie. Osobne nie som vyštudovaný grafický dizajnér, čo odborník na používateľské rozhranie, no absolvoval som základy web-dizajnu. Aj pri tom mále odborného vzdelania čo mám v tejto oblasti ma naučili základný fakt, že pokiaľ chcete, aby vaši zákazníci využívali nejakú vlastnosť, tak im ju potrebujete „naservírovať“ priamo pod nos. Nová verzia tohto operačného systému však očividne túto základnú vlastnosť nepochytila, a dokonca sa nebojím povedať že sa jej za každú cenu snaží vyhnúť v prospech „čistého dizajnu“ a „nového užívateľského rozhrania pripraveného pre dotykový displej“. Dobre, ale ja potrebujem použiteľný systém. Načo mi sú skryté panely, ktoré sa vysúvajú z dvoch koncov a veľmi užitočné ťahy niekoľkými prstami naraz, ktoré zo začiatku ani netuším ako sa používajú? Načo mi sú aplikácie špeciálne naprogramované pre nový OS (napríklad rôzne noviny či iné prehľady), keď mi na obrazovku naservírujú „konským fontom“ asi tretinu informácií, ktoré by som sa inak dozvedel, keby som prešiel na webovú stránku danej inštitúcie. Niekedy dokonca ani netuším, čo je v tlačidlo a čo je popisok, pretože nové užívateľské rozhranie očividne nepovažovalo za nutné vizuálne označiť okraje tlačidiel aspoň nejakým virtuálnym tieňom, ako tomu bolo u starších verzií. A tie nové ikony… Áno, teraz sa dajú stláčať aj prstom a je to skvelé, to mi nevadí. Problémom je však ich neustála zmena. Neviem ako vy, ale ja podobne ako veľká časť ľudskej rasy si dobre pamätám obrazy. To znamená, že sa skôr naučím ako vyzerá ikona aplikácie, než aby som lúštil popisky. Tento nový OS však vizuálnu stránku ikon mení každú chvíľu a tak je často nemožné si vytvoriť akúkoľvek vizuálnu asociáciu.
Aké však má nespokojný zákazník možnosti? Môže si stále kúpiť predchádzajúcu verziu tohto operačného systému? Zatiaľ to možné je, ale zásoby sa rýchlo míňajú. Ospevovaný downgrade (už raz v histórii tak často využívaný) je možný iba u prémiovej verzie tohto nového OS. V preklade to znamená, že sa môžete vrátiť k staršej verzii, na ktorú ste zvyknutí, no výrobca a distribútor si to nechá zaplatiť (prémiová verzia tohto OS je určená pre biznis klientelu a preto sú zariadenia osadené touto verziou drahšie). V celej licenčnej politike je navyše s prepáčením „dobrý bordel“ a tak vám niektorí výrobcovia notebookov môžu jednoducho povedať, že na takýto úkon potrebujete zakúpenie novej licencie predchádzajúcej verzie (čím sa dostávame späť k prvému bodu). Aby to však nebolo všetko, tak niektorí výrobcovia už teraz prehlasujú, že ich notebooky a počítače sú testované (a teda de facto kompatibilné) iba s najnovšou verziou operačného systému. Tu sa dostávame k záruke a servisu a k lenivosti týchto výrobcov vyvíjať ovládače pre staršie verzie tohto populárneho operačného systému.
V dnešnej dobe je ešte pomerne jednoduché kúpiť dobrý notebook či počítač zo staršou verziou operačného systému. Aká však bude situácia o rok? Ako na tom budú ovládače pre komponenty? Ako sa zmení najnovšia verzia OS (vyslyší vôbec priania niektorých zákazníkov)? Z celej tejto situácie mám pocit, že výrobca OS si poisťuje svoje zisky tým, že vydal verziu operačného systému, ktorá nie je poriadne doladená, no hlavná vec, že si to mieri do lukratívneho segmentu trhu. Áno, hovorím o tabletoch. Toľko predpovedaná polarizácia trhu na smartfóny/tablety a servery/cloud sa už totiž naozaj dostáva do popredia a začína ovplyvňovať aj životy bežných užívateľov. A priznajme si, že v tejto sfére sa tento výrobca zatiaľ veľmi nevyznamenal. Jeho najnovšia verzia operačného systému pre smartfóny (ktorá je dizajnovo takmer identická s verziou pre počítače) tiež nezožala veľký úspech. V tomto prípade sa aspoň nejedná o rozpoltený systém, keďže v smartfóne netreba riešiť veci akými sú pracovná plocha či ovládanie myšou a klávesnicou. Preto je používanie či skôr nepoužívanie tohto mobilného OS osobnou preferenciou každého z nás. V tomto segmente máme aspoň na výber, vzhľadom k prítomnosti ďalších dvoch významných OS na trhu.
Na tomto mieste by asi bolo dobré ponúknuť nejakú alternatívu, nejaké východisko či záchranný plán pred touto dobre premyslenou apokalypsou. Na tomto mieste by bolo správne pripomenúť dve platformy (alebo jednu pokiaľ sa na to pozeráme z historického hľadiska). Tú prvú väčšina z vás pozná, keďže sa inštaluje do „super-štýlových“ a veľmi drahých All-in-one počítačov a iných zariadení a používa ju iba jedna jediná spoločnosť. Osobne som sa tomuto OS dlhé roky vyhýbal, no dnes musím priznať že má niečo do seba. Ono totiž tento výrobca tiež mnohokrát v histórii tlačil svojich zákazníkov do vecí, o ktorých sami nevedeli, že to chcú. Dokonca sa odhodlal na poli smartfónov o tak radikálny prístup, že to vytvorilo ikonu ďalších rokov. Vo výsledku však jeho rozhodnutia viedli k ergonomickej a intuitívnej správe jeho produktov.
Tou poslednou alternatívou je v hojnej miere zatracovaný voľný operačný systém, ktorý je možné inštalovať a používať úplne zadarmo. Podľa mňa mu je však v mnohom ukrivdené a to hlavne z dvoch dôvodov. Za prvé, tento systém má z minulosti povesť príliš komplikovaného a náročného pre bežného používateľa. To je pravda, no v dnešnej dobe tomu už zďaleka tak nie je. To ma privádza k druhému dôvodu a tou je prítomnosť istej „lobby“ v kruhoch, kde sa rozhoduje o kúpe či nekúpe veľkého množstva výpočtovej techniky (a teda aj licencií operačného systému). Táto sféra je doménou jednej spoločnosti, ktorá následne šíri svoje marketingovo podložené informácie. Tie často vykresľujú tento systém v zlom svetle. Z toho pramení fakt, že väčšina štátnej a verejnej správy ako aj mnohé veľké podniky majú jeden OS, na ktorom majú vyvinuté aplikácie, ktoré bežia iba na danom OS a tak je vytvorený začarovaný kruh, z ktorého už nie je úniku. Pokiaľ by totiž chceli prejsť na niečo čo je zadarmo, tak by ich to vyšlo pekne draho (preškolenie zamestnancov, preprogramovanie ich proprietárnych aplikácií a pod.). Preto radšej kupujú stále nové licencie OS, kancelárskeho balíku a rôznych ďalších služieb a vôbec nehľadia na to, že v dlhodobom horizonte by ich to preškolenie možno vyšlo lacnejšie. Ale to máte tak, keď z povestnej dvojice malého anjela a čerta jeden chýba.
Apokalypsa na našom má však ešte jeden rozmer. Nestačí, že dnes kupujete prístroj, ktorý vlastne ani nepotrebujete s operačným systémov, ktorý vám asi nevyhovuje. Kvalita dnešných súčiastok je tiež povážlivá. Najprv som tento fakt pripisoval novým nariadením našej najvyššej organizácie o zakázaní používania olova v pájkach, čo viedlo k masívnej tvorbe nekvalitnej elektroniky. Dnes však už viem, že mnohí výrobcovia iba jednoducho šetria náklady a tak nechávajú vyrábať súčiastky čo najlacnejšie a pritom hladia iba na dĺžku záruky, ktorú musia zo zákona poskytnúť a nie na blaho zákazníka, ktorý by bol spokojný, že mu jeho prístroj slúži aj po rokoch. Týmto sa okľukou vraciam k začiatku tejto úvahy. Keď sa tak totiž pozerám na ten starý notebook, tak vidím ako si v tejto dobe dávali mexický robotníci záležať, aby americký manažéri dostali stroj, ktorý je spoľahlivým spoločníkom. To máte ako s autom, z ktorého je cítiť že prejde každým terénom a že sa nepokazí ani pri tej najťažšej skúške. Kedysi to bola práve biznis klientela, ktorá mala peniaze a neváhala ich utrácať a preto sčasti formovali trh.
A čo tu máme dnes? Výrobcovi akoby došli nápady. Asi to bude aj tým že modelový rad, o ktorom hovorím, prešiel od jedného výrobcu k druhému. Niekdajšie synonymum pracovitého ťažného koňa sa pomaly mení na vychrtlú mulicu, ktorú sa niekto snaží skrížiť z čistokrvným pudlom. Presne takto na mňa totiž vplývajú súčasné pokusy o ozvláštnenie tohto modelového radu. Najprv to bol príval nových modelových radov, ktoré mali nalákať sociálnejších biznismenov na dobré a kvalitné meno značky. To sa ale nerobí. Viete prečo? Lebo si tým totálne pochováte značku u súčasných zákazníkov a skomplikujete si celkový imidž a budúcnosť. Spravil niečo podobné spomínaný výrobca „super-štýlových vecí“? Ich smartfón stojí každú generáciu rovnako veľa a buď na to máte alebo si ho nekúpite. Z opačnej strany barikády tu máme príklad ázijského výrobcu smartfónov, ktorý pred pár rokmi bol stelesnením „high-tech“ zariadení, no potom začal vyrábať lacné šmejdy a potom začal robiť aj drahé šmejdy a teraz je vo finančných problémoch a jeho slávu zatienil iný ázijský výrobca, ktorý je teraz veľký pán.
Veľká časť jednoduchých zákazníkov počúva jednak na imidž značky a jednak na skúsenosti od známych a priateľov. Keď som dostal svoj prvý notebook, tak to bol práve tento veľmi dobrý manažérsky rad. Výrobca mal v tej dobe skvelú povesť a tento rad ešte lepší. Odvtedy som mal v rukách minimálne jeden model z každej generácie notebookov tohto modelového radu (čiže do dnešného dňa celkovo 12 generácií a asi 40 modelov). Vedel by som vám povedať presne kedy prišlo niečo nové a nápadité, alebo naopak kedy sa nejaká blbosť dostala do výroby a do dnešného dňa ju nedokázali odstrániť. To by však bolo na dlho. Podstatný je však samotný imidž. 10 rokov dozadu ste mali v podstate 3 modelové rady. Prvý bol sociálny, no notebooky boli stále kvalitné a mali kopu nápaditých vecí (ako napr. dnes už legendárna alternatíva k touchpadu – malá páčka s tlačidlami v strede klávesnice). Nasledovali ju dva špičkové rady, ktoré sa líšili len veľkosťou (jeden bol malý a prenosný, druhý bol väčší a výkonný). V čase, kedy mnoho výrobcov vyrábalo iba lacné plastové šroty, tak tento výrobca mal horčíkovo-hliníkové telá s vnútornou konštrukciou hodnou ceny za architektúru a s množstvom drobností, ktoré tvorili pridanú hodnotu.
Dnes píšem časti tejto úvahy na prístroji, ktorému sa značne prehýba displej a má lesklú dotykovú obrazovku, na ktorej sú extrémne dobre vidieť všetky odrazy a odtlačky prstov. To vás donúti rozmýšľať o tom či výrobca vôbec robí dobre, keď si dovolí nazvať daný prístroj tým istým menom, akým označoval tie skvelé prístroje 10 rokov dozadu. Pokrok totiž nie je iba o dotykových displejoch, úžasných pohybových gestách ako zo science-fiction filmu alebo nanočasticiach a uhlíkových vláknach. Dobrý prístroj by sa mal v prvom rade dobre ovládať, mal by odvádzať dobrú službu a majiteľa by nemal nikdy sklamať.
Na záver tejto úvahy som chcel nejako jednoducho určiť vinníka súčasného stavu. Je to však ťažké, pretože každý má svoj diel viny. Výrobcovia súčiastok sa snažia predávať drahé veci, ktorých vysoká cena nie je adekvátna výkonu (oproti ich vlastným produktom nižších radov). Aktuálna verzia najpoužívanejšieho OS je miestami až kanadský žart vykonávaný na zákazníkovi. Samotní výrobcovia už neinovujú svoje produkty tak ako v minulosti a tak sa výsledné tablety, smartfóny či notebooky začínajú podobať ako vajce vajcu (Pišta, daj tomu veľký displej, veľa jadier, veľa megapixelov, GPS a predaj to za 600 evri). A nakoniec ani predajca vám už mnohokrát nedokáže odborne poradiť, pretože jeho predchádzajúce zamestnanie bolo pravdepodobne roznášač novín či dokladač do regálu.
V tomto vianočnom období mi to tak trocha pripomenulo rozprávanie starších ročníkov o tom, ako sa za komunizmu stálo na mandarínky či iný tovar, ktorý nebol bežne dostupný a ako vlastne teraz za demokracie a otvoreného trhu máme neobmedzené možnosti nákupu. Ak si dnes pozriem katalógy internetových obchodov s výpočtovou technikou, tak mám skôr pocit ako keby som šiel na trh a kupoval si tie isté mandarínky, no každý predajca by mi ich zabalil do fólie inej farby len pre ten pocit výnimočnosti. Podstatou však ostáva, že kamionista z mandarínkami, ktorý im všetkým doniesol tovar im povedal, že budú predávať iba tie, keďže na nich sa teraz dobre zarába. Uvidíme, možno o rok budú hitom banány, alebo kivi alebo aj tie naše slovenské jablká.
Každopádne vám prajem veľa úspechov do nového roka 2013 a dúfam, že spolu prežijeme ešte nejednu apokalypsu vo fyzickom a hlavne mentálnom zdraví.
Foto: TECHBOX