Presne pred 33 rokmi sa stalo niečo, čo vyzeralo ako nenápadný administratívny úkon. Žiadne veľké pódium, žiadny lesklý produktový launch, žiadny CEO v teniskách rozprávajúci o budúcnosti ľudstva.
CERN, európske laboratórium časticovej fyziky pri Ženeve, vydal 30. apríla 1993 vyhlásenie, ktorým uvoľnil technológiu World Wide Web do verejného vlastníctva.
Presnejšie povedané, do public domain pustil webový softvér, ktorý dovtedy vznikal ako pracovný nástroj pre vedcov. A práve v tom je celý háčik. Web nevznikol ako produkt, platforma ani biznisový model. Vznikol ako riešenie chaosu v informáciách. Až potom si ľudstvo uvedomilo, že z toho môže byť aj celkom slušný digitálny vesmír.
Treba hneď na začiatku upratať jeden častý omyl. CERN v roku 1993 nevymyslel internet. Internet existoval už predtým ako sieť sietí, teda infraštruktúra, cez ktorú dokázali počítače komunikovať. World Wide Web bol vrstvou nad internetom. Bol to systém, ktorý ľuďom umožnil cez prehliadač pristupovať k dokumentom, odkazovať z jedného dokumentu na druhý, používať jednotné adresy, vymieňať si dáta cez jednoduchý protokol a publikovať informácie tak, aby neboli privarené k jednému počítaču, jednému programu alebo jednej inštitúcii. Internet bol cesta. Web bol mapa, dopravné značenie, knižnica, vydavateľstvo aj poznámkový blok v jednom.
Autorom World Wide Webu bol britský vedec Sir Tim Berners-Lee, ktorý pracoval v CERNe. V marci 1989 napísal prvý návrh systému na správu a prepájanie informácií. CERN bol ideálne miesto na podobný nápad, pretože išlo o obrovskú vedeckú komunitu roztrúsenú po univerzitách a laboratóriách po celom svete. Tisíce vedcov pracovali na experimentoch, dokumentácii, meraniach, technických poznámkach, manuáloch, databázach a interných zoznamoch, lenže tieto informácie boli roztrúsené v rôznych systémoch.
Nájsť správny dokument neznamenalo kliknúť na odkaz. Znamenalo vedieť, kde približne leží, cez aký systém sa k nemu pristupuje, akým príkazom sa číta a či je ešte vôbec aktuálny. V roku 1990 sa k Berners-Leemu pridal belgický systémový inžinier Robert Cailliau a v novembri spolu predložili formálnejší návrh projektu WorldWideWeb ako hypertextového systému. V dokumente opisovali „web“ dokumentov, ktoré možno prezerať cez „browser“, teda prehliadač.
Jeden z náčrtov WorldWideWeb od Tima Berners-Lee a Roberta Cailliau.
Podstatou webu nebol iba hypertext. Ten ako myšlienka existoval už dávno predtým. Kľúčové bolo, že Berners-Lee ho spojil so sieťou, klient-server architektúrou, jednotným adresovaním a jednoduchým protokolom. Dokument už nemusel byť iba súbor na jednom lokálnom počítači. Mohol byť na inom stroji, v inom laboratóriu, v inej krajine a používateľ sa k nemu dostal cez odkaz. Taká banalita, že kliknete na modrý text a otvorí sa vám súvisiaca stránka, bola vtedy prakticky malý zázrak.
Technický základ webu tvorilo niekoľko stavebných prvkov. HTML, teda HyperText Markup Language, slúžilo na štruktúrovanie dokumentov. Nebol to programovací jazyk, ale značkovací jazyk, ktorý určoval, čo je nadpis, čo je odsek, čo je odkaz a ako sú informácie usporiadané.
HTTP, Hypertext Transfer Protocol, riešil komunikáciu medzi klientom a serverom. Prehliadač si vypýtal dokument, server mu ho poslal.
URL, neskôr širšie chápané v rodine URI, umožnilo jednoznačne určiť, kde sa zdroj nachádza a ako sa k nemu má pristupovať. Webový server uchovával a poskytoval dokumenty. Prehliadač ich čítal, zobrazoval a v prvom prípade dokonca aj upravoval.
Do konca roka 1990 mal Berners-Lee v CERNe spustený prvý webový server aj prvý prehliadač. Bežali na počítači NeXT. Na prvom serveri bola slávna nálepka s upozornením, aby ho nikto nevypínal, pretože ide o server. Adresa prvého webového servera bola info.cern.ch a prvá stránka vysvetľovala samotný projekt World Wide Web, hypertext, tvorbu webového servera a odkazy na ďalšie servery, keď postupne pribúdali. Mimochodom, táto stránka funguje dodnes!
Prvý prehliadač sa volal WorldWideWeb, neskôr bol premenovaný na Nexus, aby sa neplietol samotný program s celým informačným priestorom. Dôležité je, že to nebol iba prehliadač v dnešnom zmysle slova. Bol to browser-editor, teda nástroj na čítanie aj úpravu stránok. Berners-Lee pôvodne nepočítal s tým, že ľudia budú HTML písať ručne vo veľkom. Predstava bola oveľa editorovejšia: otvoríte dokument, označíte text, vytvoríte odkaz, publikujete. Inými slovami, web mal byť od začiatku aj prostredím na tvorbu, nielen pasívnou vitrínou.
Prvý prehliadač však bežal na strojoch NeXT, čo nebolo práve vybavenie, ktoré by mal každý študent položené pri posteli vedľa hrnčeka s instantnou kávou. Preto bol dôležitý takzvaný line-mode browser, jednoduchý textový prehliadač, ktorý vznikol v CERNe a vedel bežať na širšom spektre počítačov. Napísala ho Nicola Pellow počas študentskej stáže. Nemal komfort grafického rozhrania, ale mal zásadnú výhodu: dal sa použiť tam, kde nebol NeXT. Práve tento krok pomohol webu prekročiť hranice jednej luxusnej pracovnej stanice. V marci 1991 bol line-mode browser dostupný používateľom centrálnych počítačov v CERNe a v auguste 1991 Berners-Lee oznámil WWW softvér aj na internetových diskusných skupinách. Projekt sa tak dostal mimo úzkej fyzikálnej komunity.
Web sa v tom čase nešíril ako hotová služba. Šíril sa ako softvér, dokumentácia, protokol a nápad. Kto mal schopnosti, mohol spustiť server. Kto mal prehliadač, mohol čítať. Kto mal obsah, mohol publikovať. Nebolo treba žiadať o povolenie centrálnu autoritu. Web bol decentralizovaný už svojou logikou. Každý server mohol byť samostatný uzol, každá stránka mohla odkazovať na inú stránku a každá inštitúcia mohla vytvoriť vlastnú časť informačného priestoru.
Do roku 1993 sa však stále riešila dôležitá otázka: komu vlastne web patrí? Berners-Lee vytvoril web v CERNe ako zamestnanec organizácie. Softvér, server, prehliadač a knižnice mali právny status, ktorý nebol automaticky samozrejmý. Ak by CERN web licencoval reštriktívne, spoplatnil alebo podmienil používanie zdĺhavými dohodami, vývoj mohol vyzerať úplne inak.
Práve preto bol 30. apríl 1993 taký dôležitý. CERN vydal vyhlásenie, ktorým dal do public domain tri konkrétne komponenty webového softvéru: základný line-mode klient, základný server a knižnicu spoločného kódu. Organizácia sa tak vzdala práv k tomuto kódu v zdrojovej aj binárnej forme a umožnila komukoľvek ho používať, kopírovať, meniť a distribuovať.
Public domain v roku 1993 zároveň neznamenalo presne to isté, čo si dnes predstavujeme pod zrelým open-source ekosystémom. Licenčný svet slobodného a otvoreného softvéru bol ešte mladý, hoci Richard Stallman, Free Software Foundation, GNU a GPL už existovali. CERN neskôr pristúpil k ďalšiemu kroku a nasledujúcu verziu webového softvéru vydal pod otvorenou licenciou, čo bolo právne istejšie riešenie. Pointa zostala rovnaká: web sa nemal stať uzamknutou technológiou jednej organizácie. Mal byť použiteľný, prenášateľný a kompatibilný.
V tom istom období sa webu začalo stretávať viac šťastných okolností naraz. Začiatkom roka 1993 prišiel prehliadač NCSA Mosaic z University of Illinois. Prvé predbežné verzie boli dostupné od januára a prvé oficiálne vydanie prišlo 21. apríla 1993, teda len niekoľko dní pred rozhodnutím CERNu. Mosaic priniesol používateľsky prijateľnejšie grafické rozhranie, jednoduchšiu inštaláciu a neskôr aj verzie pre PC a Macintosh.
Výsledok bol rýchly. Podľa historického prehľadu CERNu bolo koncom roka 1993 známych viac ako 500 webových serverov a WWW tvoril približne jedno percento internetovej prevádzky. Dnes to znie ako smiešne nízke číslo, ale v kontexte začiatku deväťdesiatych rokov išlo o mimoriadne viditeľný rast. O rok neskôr, na konci roka 1994, už CERN uvádza približne 10 000 webových serverov, z toho okolo 2 000 komerčných, a približne 10 miliónov používateľov.
Veľká sila webu bola aj v tom, že vedel nadviazať na existujúce systémy. Berners-Lee a Cailliau v návrhu z roku 1990 neriešili iba pekné klikateľné dokumenty. Riešili problém, ako cez jednotné rozhranie sprístupniť rôzne druhy informácií: správy, poznámky, databázy, počítačovú dokumentáciu, online pomocníky, experimentálne podklady a interné zdroje. V návrhu sa jasne hovorilo o tom, že nekompatibilné platformy a nástroje spôsobujú stratu času, frustráciu a zastarané odpovede na jednoduché otázky. To je veta, ktorá by sa dala nalepiť aj na nejednu firemnú infraštruktúru v roku 2026.
V roku 1994 Tim Berners-Lee odišiel do MIT a založil World Wide Web Consortium, známe ako W3C. Jeho úlohou bolo a stále je rozvíjať webové štandardy tak, aby web nezávisel od jedného dodávateľa a aby rôzne prehliadače, servery a nástroje rozumeli rovnakým pravidlám. To bola ďalšia nevyhnutná vrstva. Nestačilo web uvoľniť. Bolo potrebné udržať ho kompatibilný. Bez štandardov by sa rýchlo rozpadol na ostrovy, kde by jedna stránka fungovala iba v jednom programe, druhá iba v inom a tretia by si pre istotu vyžadovala modlitbu k administrátorovi.
Zrod slobodného webu v roku 1993 teda nebol iba technický míľnik. Bol to právny, kultúrny a praktický moment, v ktorom sa vedecký nástroj prestal správať ako interná pomôcka a stal sa verejnou infraštruktúrou. Tim Berners-Lee vymyslel systém, CERN ho pomohol vytvoriť a potom urobil rozhodnutie, bez ktorého by web nemal rovnakú šancu vyrásť.