Aj vy si myslíte, že toto sú najhoršie autá, aké boli kedy vyrobené?

Vkus je nepochybne subjektívna záležitosť, no v automobilovom svete sa často potvrdzuje, že vizuálne podmanivý model dokáže v očiach kupca hravo zatieniť aj spoľahlivejšieho, no dizajnovo nevýrazného konkurenta.

Automobilky si dôležitosť prvého dojmu plne uvedomujú, a preto venujú estetickej stránke mimoriadnu pozornosť. Ich cieľom je vytvoriť vozidlo, ktoré nielen porazí aktuálnu konkurenciu, ale zachová si atraktivitu a nadčasovosť aj po mnohých rokoch v premávke.

Pri tvorbe tohto prehľadu sme sa inšpirovali rebríčkom portálu Carwow, ktorý mapuje tie najmenej podarené vozidlá automobilovej histórie. Keďže vnímanie kvality a krásy je individuálne, je fascinujúce sledovať, ktoré modely si vyslúžili nelichotivú nálepku „najhoršie“, či už pre ich nešťastnú konštrukciu, neustálu poruchovosť alebo estetické prešľapy.

Ssangyong sa snažil uchytiť na európskom trhu, čomu mal pomôcť aj ľudový model Rodius. Automobilka od neho očakávala, že spôsobí rozruch. To sa aj stalo, ale určite nie tak, ako si to predstavoval Ssangyong.

Hovorilo sa, že Rodius bol navrhnutý tak, aby vyzeral ako jachta z riviéry, v skutočnosti sa viac podobal na jej vrak. Potenciálnym kupujúcim sa nepáčila ani jeho zadná časť, čo výrazne ovplyvnilo predaje. Škoda, pretože to v skutočnosti bolo praktické a pomerne slušne vybavené MPV.

Austin Allegro bol vyvinutý narýchlo, aby nahradil starodávny Austin 1100, no vo svete, kde sa hatchbacky stali najobľúbenejšími modelmi pohorel. Zo spätného pohľadu to bol neúspešný pokus o inováciu, ktorá veľkým oblúkom minula cieľ.

Vzhľadom nezaujal, keď vidíme jeho baňaté línie a divné proporcie, musíme dať za pravdou motoristom tej doby. Austin sa snažil byť inovatívny s rôznym stupňom úspechu. Najpozoruhodnejším príkladom bol nepárny štvorcový volant, aj keď niekoľko moderných áut si to teraz začína osvojovať.

Štýlový Chrysler s retro štýlom mal potenciál, no na rozdiel od napr. Fiatu 500 výsledok bol zmiešaný, najmä v prípade kabrioletu. Model bez strechy zároveň spôsobil, že mu chýbala pevnosť konštrukcie, čo ešte viac zhoršilo už tak nevýrazný zážitok z jazdy.

Nevydaril sa ani interiér, ten bol zaplavený množstvom lacného a ​​krehkého plastu, preto sa pasažieri cítili všelijako, len nie komfortne a bezpečne.

Elektromobily prešli dlhú cestu. G-Wiz je dobrým príkladom, ako sa spočiatku na tento druh pohonu pozeralo. G-Wiz bol drobný a krehký, preto bol klasifikovaný ako štvorkolka a nie ako auto, takže nemusel spĺňať prísne bezpečnostné požiadavky. Jeho bezpečnosť bola veľmi mizerná, čo sa prejavilo napríklad v nárazových testoch.

Deklarovaný dojazd bol 80 km, pohon zabezpečovalo šesť olovených batérií pod sedadlom. V bežnej premávke sa však k tomu číslu nedostal zrejme nikto. Mimochodom, jeho maximálna rýchlosť bola len smiešnych 80 km/h.

Určite sa zhodneme, že Triumph TR7 bol krokom vedľa, aspoň čo sa týka dizajnu. Predstavený bol v roku 1974 ako náhrada za predchádzajúcu generáciu TR6. Je záhada, pretože jeho predchodca bol nepochybne pekný športový automobil.

Hovorí sa, že známy dizajnér Giorgetto Giugiaro sa po predstavení vysmial jeho dizajnu. Pochybný vzhľad v kombinácii s „legendárnou“ katastrofálnou kvalitou konštrukcie spôsobili, že TR7 sa predával mizerne.

CityRover bol pre Rover premárnenou príležitosťou na začiatku 21. storočia. Spoločnosť v tej dobe upadala – tento malý hatchback bol výsledkom spolupráce s indickou automobilkou Tata a mal podporiť klesajúci predaj. Nestalo sa tak, CityRover bol napokon povestný posledný klinec do truhly. Pripomíname, že CityRover čelil konkurencii takých modelov, ako je Volkswagen Polo, Ford Fiesta, či Toyota Yaris.

Mini auto predával v rokoch 2003 až 2005 bývalý britský výrobca MG Rover pod značkou Rover. Bol ponúkaný len s jedným motorom od Peugeotu odvodený 4-valcový, 8-ventilový motor s objemom 1,4 l a s výkonom 63 kW (86 k).