Práve dnes, 23. júla si pripomíname výročie, ktoré pre celú jednu generáciu znamená viac než len uvedenie ďalšieho kusu hardvéru.
V tento deň v roku 1985 sa vo svetle reflektorov Vivian Beaumont Theater v newyorskom Lincolnovom centre odohralo niečo mimoriadne. Commodore predstavil počítač Amiga 1000.
Nebola to len tlačová konferencia, bola to predzvesť revolúcie. Svet (zvyknutý na monotónne béžové krabice IBM PC s ich pípajúcim reproduktorom a na čiernobielu strohosť Apple Macintosh) po prvýkrát uvidel v akcii počítač, ktorý akoby pricestoval z budúcnosti.
Jeho príchod navždy zmenil definíciu toho, čo osobný počítač dokáže. Príbeh Amigy je ságou o brilantnej vízii, technologickom géniovi, neprekonateľnej kreativite, ale aj o tragických obchodných omyloch a premárnených príležitostiach.
Korene Amigy siahajú do malej spoločnosti Hi-Toro v Santa Clare, ktorú v roku 1982 založil legendárny inžinier Jay Miner. Miner, často označovaný za „otca Amigy“, nebol v technologickom svete žiadnym nováčikom. Miner a jeho tím snívali o stvorení dokonalej hernej konzoly. Ich projekt, interne nazvaný Lorraine podľa mena manželky prezidenta spoločnosti, mal byť ultimátnym herným strojom, poháňaným 16/32-bitovým procesorom Motorola 68000 (rovnakým, aký používal Macintosh) a sadou vlastných, na mieru navrhnutých čipov, ktoré by sa starali o grafiku a zvuk na úrovni vtedajších arkádových automatov.
Financovanie takého ambiciózneho projektu však bolo nad sily malého startupu. Po neúspešných rokovaniach s viacerými spoločnosťami sa na scéne objavil starý Minerov zamestnávateľ, Atari. Atari poskytlo Hi-Toro finančnú injekciu výmenou za prísľub, že po dokončení bude môcť čipset z Lorraine použiť vo svojich budúcich produktoch. Osud to však zariadil inak.
V roku 1984, uprostred veľkej krízy videoherného priemyslu, kúpil skrachované Atari Jack Tramiel, zakladateľ a bývalý šéf spoločnosti Commodore, ktorého z vlastnej firmy vyštvali. Tramiel rokovania s Hi-Toro zastavil, čo dalo príležitosť jeho bývalej firme. Commodore, teraz pod novým vedením, videlo v projekte Lorraine oveľa viac než len hernú konzolu.
Rozpoznalo v ňom potenciál pre plnohodnotný osobný počítač novej generácie. Kúpilo celú spoločnosť, vyplatilo dlh voči Atari a poskytlo Minerovmu tímu prostriedky na dokončenie ich životného diela. Sen o hernej konzole sa pretransformoval na realitu osobného počítača Amiga.
Uvedenie Amigy 1000 na trh bolo rovnako extravagantné a vizionárske ako samotný stroj. Commodore si prenajalo prestížne divadlo v Lincolnovom centre a pripravilo šou, ktorá mala demonštrovať, že toto nie je len ďalší počítač na prácu s tabuľkami.
Prezentácia bola plná momentov, ktoré divákom vyrážali dych. Najikonickejšou sa stala demo animácia známa ako Boing Ball. Na obrazovke sa objavila realisticky vyzerajúca červeno-biela kockovaná guľa, ktorá sa odrážala od stien obrazovky, rotovala a vrhala tieň.
To samo o sebe by bolo pôsobivé, no skutočné kúzlo sa ukázalo, keď moderátor začal na pozadí spúšťať ďalšie programy a aplikácie. Guľa sa odrážala ďalej, úplne plynulo, bez jediného zaváhania. Bol to dokonalý príklad sily multitaskingu Amigy – schopnosti, o ktorej mohli používatelia PC a Macov ešte dlhé roky len snívať.
Vrcholom večera však bolo spojenie technológie a umenia. Na pódium pozvali ikonu pop-artu, Andyho Warhola. Warhol, ktorý bol známy svojou fascináciou novými médiami, si sadol za Amigu a pomocou grafického programu Deluxe Paint, ovládaného myšou, začal naživo tvoriť. Jeho modelkou bola speváčka Debbie Harry zo skupiny Blondie. Warhol s detským nadšením experimentoval s farbami, nástrojom na vyplňovanie plôch („flood fill“) a ďalšími funkciami, zatiaľ čo publikum v nemom úžase sledovalo, ako sa na obrazovke rodí digitálne umelecké dielo.
Čo robilo Amigu takou výnimočnou?
Tajomstvo a unikátnosť Amiga 1000 nespočívalo len v rýchlom procesore Motorola 68000. Srdcom systému bola trojica na mieru navrhnutých koprocesorov, ktoré pracovali nezávisle od hlavného CPU a starali sa o grafiku, zvuk a plynulý chod systému.
- Agnus (Address Generator)
Tento čip riadil prístup k pamäti (DMA – Direct Memory Access), čo umožňovalo ostatným čipom pracovať s dátami bez toho, aby museli zaťažovať hlavný procesor. Súčasťou Agnusa bol aj tzv. Blitter, ktorý dokázal extrémne rýchlo kopírovať a manipulovať s veľkými blokmi grafických dát, čo bolo kľúčové pre plynulé animácie a hry. Ďalšou súčasťou bol Copper, malý koprocesor, ktorý umožňoval programátorom meniť farby, rozlíšenie a ďalšie parametre obrazu priamo počas jeho vykresľovania, čo viedlo k vizuálnym efektom, ktoré boli na iných platformách nemysliteľné. - Denise (Display Enable)
Tento mal na starosti generovanie obrazu. Dokázal zobraziť 32 farieb naraz zo širokej palety 4 096 farieb. V špeciálnom HAM režime dokázal na obrazovku dostať všetkých 4 096 farieb súčasne, čo umožňovalo zobrazovanie takmer fotorealistických obrázkov. Denise tiež hardvérovo podporoval „sprites“ – nezávislé grafické objekty, ktoré sa mohli plynule pohybovať po obrazovke bez potreby prekresľovania pozadia, čo bolo ideálne pre hry. - Paula (Ports, Audio, UART, Logic)
Bol to zvukový a vstupno-výstupný majster. Paula dala Amige hlas, aký nemal žiadny iný osobný počítač. Obsahovala štyri 8-bitové PCM zvukové kanály (dva pre ľavý a dva pre pravý stereo výstup), ktoré dokázali prehrávať digitálne vzorky zvuku (tzv. samply). To znamenalo, že Amiga mohla produkovať realistické zvuky hudobných nástrojov, ľudský hlas a komplexné zvukové efekty, zatiaľ čo konkurencia sa obmedzovala na jednoduché pípanie interného reproduktora.
Tento hardvér dopĺňal rovnako revolučný operačný systém AmigaOS. Jeho jadro Exec bolo od základu navrhnuté pre preemptívny multitasking. Na rozdiel od kooperatívneho multitaskingu (používaného neskôr vo Windows 3.1 a Mac OS), kde musela každá aplikácia dobrovoľne odovzdať kontrolu, v AmigaOS to bol samotný systém, ktorý prideľoval jednotlivým úlohám presne vymedzený čas. Vďaka tomu mohol systém plynule bežať, aj keď jedna z aplikácií zamrzla. Bol to stabilný a elegantný systém, ktorý predbehol svoju dobu o celú dekádu.
Vzostup a pád digitálneho titána
Napriek technologickej prevahe sa Amiga nikdy nestala kráľovnou masového trhu. Jej najväčší úspech prišiel v špecializovaných oblastiach, kde boli jej multimediálne schopnosti neoceniteľné. Stala sa dominantnou platformou v oblasti video produkcie.
Vďaka zariadeniu NewTek Video Toaster sa Amiga premenila na profesionálne televízne štúdio za zlomok ceny tradičných systémov. Mnoho televíznych staníc v 90. rokoch používalo Amigy na tvorbu titulkov a grafiky.
Stala sa tiež miláčikom herných vývojárov a obrovskú popularitu si získala aj u nás v Európe. Vznikla na nej celá demoscéna – komunita talentovaných programátorov a umelcov, ktorí posúvali hranice hardvéru na absolútne maximum a tvorili dychberúce audiovizuálne demonštrácie.
Prečo teda nakoniec neuspela? Dôvodov bolo niekoľko. Spoločnosť Commodore urobila sériu katastrofálnych marketingových chýb. Nedokázala jasne definovať, pre koho je Amiga určená – pre hráčov, pre firmy, alebo pre kreatívcov? Zároveň podcenila silu trhu s IBM PC klonmi, ktoré vďaka štandardizácii a nízkej cene ovládli firemný sektor.
Interný chaos a zlé manažérske rozhodnutia po odchode Jacka Tramiela viedli k stagnácii. Commodore zaspalo na vavrínoch a nedokázalo dostatočne rýchlo inovovať a uviesť na trh nové, výkonnejšie verzie čipsetu. Nakoniec v roku 1994 spoločnosť, ktorá svetu dala jeden z najinovatívnejších počítačov všetkých čias, vyhlásila bankrot. A tak na rozdiel od IBM či Apple, ktoré v tej dobe tiež vyrábali počítače, Commodore dnes už neexistuje.
Princípy, ktoré Amiga priniesla sú dnes absolútnou samozrejmosťou. Koncept dedikovaných čipov na akceleráciu grafiky a zvuku je základom moderných grafických kariet. Preemptívny multitasking je srdcom každého moderného operačného systému a myšlienka, že počítač je predovšetkým nástrojom pre kreativitu, je dnes hlavným mottom spoločností ako Apple.