Práve dnes, 17. mája, ale v roku 1991, britský vedec (dnes už Sir) Tim Berners-Lee spustil na stroji NeXTcube v CERN-e úplne prvý webový server.
Komunikoval pomocou protokolu HTTP a zobrazoval obsah napísaný v jazyku HTML. V tej chvíli Berners-Lee určite netušil, že práve štartuje digitálnu revolúciu, ktorú nezastavil dodnes nikto.
Všetko sa začalo v Európskej organizácii pre jadrový výskum (CERN) vo Švajčiarsku. Britský fyzik a informatik Tim Berners-Lee, v tom čase pracujúci v CERN-e, bol vraj príliš frustrovaný zložitosťou zdieľania informácií medzi rôznymi počítačovými systémami a sieťami, ktoré používali vedci po celom svete. Každý systém mal vlastný spôsob ukladania a prezentácie dát, čo sťažovalo efektívnu spoluprácu.
V marci 1989 Berners-Lee predložil svojmu nadriadenému návrh s názvom „Information Management: A Proposal“. Tento dokument položil základy pre to, čo sa neskôr stalo World Wide Webom. Dostal však zelenú na experimentovanie a Berners-Lee mohol začať.
Kľúčovým nástrojom pre realizáciu Berners-Leeho vízie sa stal počítač NeXTcube od spoločnosti NeXT, ktorú založil Steve Jobs po svojom odchode z Apple. Tieto výkonné pracovné stanice poskytovali ideálne prostredie pre vývoj. A práve na počítači NeXTcube, ktorý Berners-Lee pomenoval „httpd“ (HyperText Transfer Protocol daemon), bol spustený prvý webový server na svete. Práve dnes, 17. mája. Aspoň tak tvrdia viaceré zdroje.
Z malej myšlienky pre efektívnejšiu výmenu informácií medzi vedcami vzniklo niečo, čo o niekoľko rokov neskôr doslova roztrhalo mantinely klasických médií, distribúcie obsahu aj spoločenskej interakcie. Tim Berners-Lee nevymyslel internet. Ten už existoval ako sieť počítačov. Ale on mu dal tvár, jazyk a pravidlá – teda to, čo dnes nazývame World Wide Web.
Berners-Lee navrhol a implementoval tri základné technológie, ktoré tvoria jadro World Wide Webu:
- HTML (HyperText Markup Language): Značkovací jazyk používaný na vytváranie štruktúry a obsahu webových stránok. Umožňoval formátovanie textu, vkladanie obrázkov a hlavne vytváranie hypertextových odkazov – kľúčového prvku pre prepojenie informácií.
- HTTP (HyperText Transfer Protocol): Protokol definujúci spôsob, akým si webový server a webový prehliadač vymieňajú informácie. Umožňuje prehliadaču požiadať o webovú stránku a serveru ju odoslať.
- URL (Uniform Resource Locator): Jedinečná adresa, ktorá identifikuje umiestnenie každého zdroja (napr. webovej stránky, obrázku) na internete.
Pôvodná myšlienka bola jednoduchá: vytvoriť systém, v ktorom sa budú dať prepojiť dokumenty cez hypertextové odkazy. HTTP bol spôsob, ako ich medzi serverom a používateľom preniesť. HTML bol spôsob, ako ich štruktúrovať a zobraziť. A NeXTcube bol hardvérový klenot, ktorý to celé rozbehol – mimochodom, ak vám to znie povedome, áno, NeXT bol počin Steva Jobsa počas jeho „exilu“ z Apple.
Prvá stránka sveta bola jednoduchá – obyčajný text s popisom, čo je to World Wide Web. Žiadne bannery, autoplay videá, reklamy na kasína ani „zdieľaj, ak si myslíš, že 90. roky boli lepšie“. Iba čistý obsah, prepojený cez odkazy. Tento prístup sa stal základom explózie informácií, ktorú dnes ťažko udržíme na uzde.
A v čom bol ten moment kľúčový? V tom, že išlo o verejne dostupný server, ktorého princíp mohol používať ktokoľvek. Berners-Lee neurobil z webu proprietárny projekt, nepredal ho Microsoftu, neskrýval ho za paywall. Dal ho svetu zadarmo. A to je možno najdôležitejšia časť tohto príbehu.
Dnes by sme si bez World Wide Webu nevedeli predstaviť nielen YouTube, e-shopy, sociálne siete alebo email. Bez neho by neexistoval ani tento článok. A neboli by ste ho mali kde čítať. Je tak trochu paradoxné, že niekedy najväčšie vynálezy vzniknú z potreby niečo si zjednodušiť – a z túžby podeliť sa o výsledok.