Roboty veľkosti krviniek? A navyše on-line video prenášané z bludiska ciev priamo na monitor lekára? S takýmito technológiami sa zatiaľ môžeme stretnúť len v tvorbe sci-fi, ale vedci sa podobným výskumom vážne zaoberajú. Nanoroboty sa však ani zďaleka nebudú podobať archetypom robota, na aké sme zvyknutí.
Na svete sú už aj určité praktické výsledky. Medzi prvými je výskum vedcov z Kalifornskej univerzity v San Diegu. Tí vyrobili mikroskopické „roboty“ v tvare zinkových trubičiek o dĺžke dvadsať a priemere päť mikrometrov, ktoré úspešne nasadili do tráviaceho traktu živých myší. Trubičky vo vnútri niesli liečivo, ktoré sa malo aplikovať na žalúdočnú stenu.
Jedným z problémov pri vývoji nanorobotov je zabezpečenie ich pohonu. Vzhľadom na svoje rozmery je totiž prakticky nemožné, aby obsahovali nejaký pohonný mechanizmus a zdroj energie. Kalifornskí vedci problém v tomto prípade vyriešili šalamúnskym spôsobom. Zinok v prostredí žalúdočných štiav vstúpil do chemickej reakcie s kyselinou chlorovodíkovou (HCl), pričom vzniká chlorid zinočnatý a vodík. Bublinky vodíka sa postarali o akýsi reaktívny pohon a dokázali posúvať nanoroboty rýchlosťou až 60 mikrometrov za sekundu (3,6 mm/min).
Pozrite si: Mikroimplantáty priblížia kyborgov
Keď sa celkom rozložili, uvoľnili lieky priamo do tráviaceho traktu. Navyše aj samotný zinok je pre organizmus významným prvkom posilňujúcim imunitu. Po pitve laboratórnych myší sa ukázalo, že „nanoroboty“ uviazli v žalúdočnej stene, no nespôsobili žiadne poškodenie, ani toxickú záťaž v podobe zvýšenej koncentrácie zinku.
Aj keď ide o zaujímavý experiment, bolo by predčasné domnievať sa, že na rovnakej báze by mohol fungovať pohyb nanorobotov aj mimo tráviaceho traktu (resp. mimo žalúdka). V krvi, ani v tkanivách sa totiž nevyskytujú také koncentrácie kyselín, a už vôbec nie HCl, ktoré by mohli byť základom pre reaktívny pohon na báze vytvoreného vodíka. Odhliadnuc od toho, že bublinky plynu v jemných cievach nie sú práve dobrým nápadom. Kalifornská univerzita však nie je jediným pracoviskom, ktoré sa výskumom nanorobotov zaoberá. Už v roku 2012 publikovali vedci z University of Florida metódu boja proti vírusu hepatitídy C pomocou nanočastíc. Nakoniec aj spomínané „zinkové nanoroboty“ sú skôr nanočastice, keďže sotva môžeme hovoriť o nejakom autonómnom správaní.
Pozrite si: Nové mozgové implantáty z MIT si posvietia aj na Parkinsona
Vedci však veria, že úspešný experiment bude základom pre ďalší výskum liečebných, alebo diagnostických nanorobotov. Iné koncepcie počítajú s pohonom takýchto mikroskopických vyslancov v tele pomocou vonkajšieho elektromagnetického poľa. To môže priamo silovo pôsobiť na nanoroboty, alebo zabezpečovať bezdrôtový prenos energie pre prípadné palubné vybavenie.
Zdroj: Gizmag